Vítejte v magickém světě Harryho Pottera

Trilógia od Aspen: I. Rok jako žádný jiný (A Year Like None Other); II. Léto jako žádné jiné (A Summer Like None Other); III. Rodina jako žádná jiná (A Family Like None Other)



Tieto stránky sú pokračovaním pôvodných stránok Roku, ktoré sú venované prekladom skvelej fanfiction od Aspen in Sunlight (trilógia AYLNO, ASLNO a AFLNO). Je alebo bude na nich zverejňovaný česko-slovenský preklad Roku, preklad Leta a Rodiny.

Rodina jako žádná jiná

30. Dvere 2/2

Preklad: Jimmi
Beta-read: zelaa001

Vážení, beta odviedla neskutočnú prácu. Týmto jej nesmierne ďakujem.
PS. Nedokážem vymeniť tie úvodzovky, a zdržať to kvôli nim som nechcela

---------------------------------------------------

 Kapitola tridsať

Dvere

2. časť

 ---------------------------------------------------

 Než sa Harry stačil spamätať, letax ich už zbesilo roztočil. Leteli popri jednej prázdnej miestnosti a potom cez ďalšie tri, ktoré vyzerali ako po bujarom večierku a nakoniec ich vypľuvol vo Veľkej sieni.

Samozrejme, Snapa nevypľuvol. Vykročil z obrovského krbu bez najmenšej známky toho, že práve sa niekoľkokrát zatočil. Harry sa zapotácal a asi by bol spadol, keby sa toho muža nedržal, potom sa mu podarilo získať rovnováhu.

"Budeš v poriadku?" spýtal sa tlmeným hlasom Snape. "Dokážem pochopiť, že ocitnúť sa niekde sám bez vysvetlenia muselo byť, mierne povedané, desivé."

Podľa Harryho mienky sa na to mal spýtať skôr, než prišli do miestnosti plnej stoviek zvedavých očí, z ktorých už mnohé zaregistrovali ich opätovný príchod.

Ale rozhodne v poriadku bol.

"Je mi fajn. Si vyšší než ja, dokážeš niekde zazrieť Lunu?"

"Blíži sa k nám," tlmene odvetil Snape. "Ak ma nepotrebuješ, potom...?"

"Severus," ozval sa ženský hlas. "Riaditeľ povedal, že je všetko v poriadku, ale nemohla som tomu uveriť, až kým som ťa neuvidela na vlastné oči!"

Charity Burbageová položila ruku na Snapovo predlaktie, presne tam, kde ho predtým chytil Harry a tentoraz si bol istý, že sa Snape strhol.

"Kde je riaditeľ?" spýtal sa, vyzeral, ako keby sa jej snažil striasť, ale nepodarilo sa mu to.

"Harry!" prvá sa k nemu dostala Hermiona. Draco s Lunou boli hneď za ňou a za nimi bol Ron s Lavender. "Si v poriadku?"

"Áno, áno," odvetil, keď si spomenul, že sa má držať dohodnutej historky - už sa okolo neho utvoril tak trochu dav. Vyvolalo to v ňom chuť skočiť späť do letaxu a odísť niekam inam. "Bol to trochu šok, keď na mňa takto padol Lucius Malfoy a potom prenášadlo? Na sekundu som si myslel, že som mŕtvy, ale potom sa udiala tá najčudnejšia vec. Prenášadlo ho vcuclo jedným smerom a mňa druhým, a ja som napokon ani neopustil hrad."

"Kam si sa dostal?" spýtal sa Ron, keď sa prestrkal dopredu.

"Vlastne do Snapovej izby." Harry stále nevedel, čo si myslieť o mužovom súkromnom meditačnom centre, alebo čo to bolo, ale rozhodol sa, že nebolo na ňom, aby sa o tom rozširoval. Presne ako nikomu nepovedal o spomienke v mysľomise (nuž, nikomu, kto v tej spomienke nebol) a to bolo v čase, keď Snapa nenávidel.

Há!  

Až do tohto okamihu si neuvedomil, že k Snapovi už viac necíti nenávisť. Samozrejme, uvedomoval si, že k nemu necíti rovnakú nenávisť ako kedysi. Ale teraz Harrymu došlo, že už k nemu  vôbec necíti žiadnu nenávisť.

Stále ho nemal rád, ale... áno. Bez nenávisti.

To asi len dávalo zmysel. Nemohol by súhlasiť s tým, že sa vynasnaží byť jeho priateľ, keby ho stále nenávidel.

Draco vydal zvuk podobný zavrčaniu. "Boli sme chorí od úzkosti! Nabudúce, keď to bude vyzerať, že ťa uniesli, a bude to opäť planý poplach, nemohol by si poslať aspoň sovu? Tak, aby sme vedeli, že si v poriadku?"

Harrymu bolo jasné, že Draco sa tiež len drží plánu... vedel, že sa "Lucius" pokúsi uniesť Harryho pomocou prenášadla. Ale aj tak bol Harry ohromený jeho hereckým výstupom.

"Ach, ja som sa nebála," riekla Luna, otočila sa na mieste, takže sa jej vlasy rozleteli ako svetlozlatá vodopád.

"Ty si sa nebála?" Harry ju mal rád, naozaj mal, ale nebol si istý, či chce priateľku, ktorá bola tak vzdialená od reality. Keby ho, dajme tomu, niekedy skutočne uniesli, rád by si myslel, že dievča, s ktorým chodí, by aspoň trápilo, že sa stratil!

"Ach, nie." Luna sa usmievala, celá jej tvár žiarila vyrovnanosťou. "Vôbec nie."

"Áno, nuž..." Harry si nebol istý, ako urobiť to, čo sa urobiť muselo. S Čcho, ktorá sa postavila na Mariettinu stranu, to bolo ľahšie. Luna neurobila nič hrozné; len bola skrátka sama sebou. Takže ako sa s ňou mal Harry rozísť, keď toto všetko bol asi len omyl?

Na druhej strane si Luna možno ani nevšimne, ak sa s ňou rozíde. Takže možno nezáležalo na tom, ako to urobí.

Ale napriek tomu nechcel zraniť jej city.

Dokonca aj napriek tomu, že vedel o jej podivných nápadoch, o jej ľahostajnosti voči tomu, že ho uniesol smrťožrút, tak  ju chcel pobozkať.

"Je mi fajn," povedal svojím priateľom. "Ukázalo sa, že to nič nebolo, takže to netreba zveličovať. Trochu ma to vydesilo, ale prekonal som to. Choďte si užiť to, čo zostalo z bálu."

Nikto sa nepohol.

"Vážne, už je všetko v poriadku..."

Stále sa nikto nepohol. Dopekla.

Harry sa otočil k Lune, už si zúfal, aby mal toto všetko z krku. "Hm, hm... poďme... ach, zistiť, čo zaujímavé ponúka záhrada s nočnými kvetmi."

Ron sa zachechtal a potiahol Lavender za ruku, aby ju znova zaviedol na tanečný parket. Hermiona zružovela a Harryho napadlo, či práve nepomyslela na to, čo navrhol Lune.

Ale Draco bol najhorší. Prikročil k Harrymu a prehovoril mu do ucha. "Pekné, Harry. Fakt pekné..."

Harry ho štuchol lakťom do boku a ponúkol Lune ruku.

Oči jej zaiskrili, keď ju chytila, čo spôsobilo, že sa cítil dvakrát tak zle kvôli tomu, čo chcel urobiť.

"Milujem v noci kvitnúce kvetiny," povedala, keď ju viedol k dverám Veľkej siene. "Je to jediný druh, ktorý tancuje, hoci denné rastliny sa o to pokúšajú, chudáčikovia... Okrem fialiek, samozrejme."

"Prečo samozrejme?"

"Pretože sú modré."

Harry si nemohol pomôcť, aby sa pritom nepousmial. Bolo to tak veľmi lunovské.

Znova zatúžil, aby bola trochu trochu menej odtrhnutá od reality. Bude mu chýbať.

Ale s tým sa nedalo nič urobiť, takže si Harry vzdychol a pokračoval v prepletaní sa hradom. Nechal ju brblať o nesúvislých veciach, až kým neboli vonku. Na spodku vstupných schodoch vytiahol Harry prútik a vrhol Lumos. Keď kráčali po cestičke, ktorá bola očistená od snehu, zimné ružové kry obkolesovali obe strany, otočil sa k nej a chytil jej obe ruky svojou rukou, prútik zvierali spoločne.

"Luna..."

"Luna Luna Bo Buna, Banana Fana Fo Funa."

V poriadku, toto bolo určite nečakané. "Prepáč?"

"Naučila som sa to od nových prvákov v Bystrohlave. Harry Barry Bo Beary, Banana Fana Fo Farry. Ronald Ronald Bo Bonald, Banana Fana Fo Fonald. Nie je to skvelé? Hmmm, Draco niečo vie o zmene mena. Som zvedavá, či mi povie, ako to urobiť."

"Nezmeníš si meno na Luna Luna Bo... Banana."

"Luna Luna Bo Buna, Banana Fana Fo Funa. A prečo nie?"

Spýtala sa to tak, akoby sa iní ľudia spýtali, prečo nenosia oranžovú, ak sa im páči.

"Nevadilo by to tvojmu otcovi?"

"Nenapadá ma prečo..."

Harry sa domnieval, že sa k tomu musí skôr či neskôr dostať. Trochu jej stisol ruky, pokúšal sa ju upokojiť. "Luna, vieš, ako som predtým... povedal... hm, nuž, je to len to..." Bohovia, v tomto bol zlý. "Hm. Keď o tom teraz premýšľam... Pozri, dobre? Ani si si o mňa nerobila starosti! Čo si mám myslieť?"

"Ale prečo by som si robila starosti, keď som vedela, že si v poriadku?"

"Vedela si, že som v poriadku, až keď to Dumbledore povedal! Až dovtedy si mala byť... mala si byť znepokojená!"

"Ach, Harry." Na to mu Luna stisla ruky a zdalo sa, že sa jej úsmev rozšíril v lúčoch z jeho prútika do najvzdialenejších častí záhrady. "Náštipníčkovia mi to povedali už predtým."

"Náštipníčkovia?"

"Áno. Rozprávala som sa s nimi, keď ľudia začali híkať, že si zmizol, ale oni mi rovno povedali, aby som sa nebála."

To určite.

"Ako mohli vedieť, že nie je dôvod k obavám?"

"Nuž, povedali, že ty znepokojený budeš, ale že by si nemal byť, pretože tvoj otec tam len o chvíľu neskôr bude s tebou."

Harry zažmurkal a znova premýšľal o tom, čo povedala a znova zažmurkal. Bol znepokojený, keď na to nebol dôvod a jeho otec... nuž, Snape, tak či tak... tam bol o chvíľu neskôr s ním...

"Ako mohli také dačo vedieť?"

Luna sa zachichotala. "Panenka skákavá, Harry! Sú to náštipníčkovia! Žijú tu a tam!"

Ach. Fajn, to všetko vysvetľuje.

"Snažila som sa to povedať aj tvojím priateľom," pokračovala Luna. "Bolo to, ako keby ma počuli, ale nepočúvali ma. Hoci na to som si už zvykla..."

"Povedali niečo iné?"

"No, Draco povedal, že sa hanbí, že je Malfoy a potom Hermiona povedala, že sa nemá obviňovať za veci, ktoré nie sú jeho chybou, ale mala slzy v očiach, keď to vravela, a..."

"Náštipníčkovia," prerušil Harry. "Povedali náštipníčkovia ešte niečo?"

"Len že sa im páči tá miestnosť v tvare kúska torty a že si prajú, aby ten starý Iskriočiak urobil viacej takých. Tak volajú riaditeľa." Luna naklonila hlavu nabok. "Nemyslím, že vedia, že je riaditeľ. Nemyslím, že vôbec vedia, že je toto škola. Alebo čo to škola je."

Páči sa im miestnosť v tvare kúska torty.

Harry sa zhlboka nadýchol. Aspoň to zastavilo krútenie jeho hlavy. Ale myšlienky mu vírili v jednom obrovskom kole. "Myslíš... ach, páni. Náštipníčkovia sú skutoční?"

"Samozrejme, že sú skutoční. Práve som ti povedala, že som sa s nimi rozprávala, nie?" Luna si nadvihla prameň  vlasov pred oči, ako keby kontrolovala, či ich stále má.

"Áno, ale ja som si myslel..."

"Vážne?"

Od každého iného by takáto otázka vyznela ostro, ale Luna sa na neho pozerala rovnako zvedavo, ako to povedala. Bolo to, ako keby mu tú otázku skutočne kládla. Ako keby to skutočne chcela vedieť.

"Nie," priznal Harry, keď prestúpil z nohy na nohu. "Myslím, že nemyslel. Náštipníčkov som nevidel, takže som skrátka predpokladal, že nie sú skutoční."

"Nuž, samozrejme, že ich nemôžeš vidieť. Sú priehľadní."

Harry si spomenul na svoj plášť. "Mal by som už vedieť, že ak je niečo neviditeľné, neznamená to, že to neexistuje."

"Ach, ale oni vôbec nie sú neviditeľní. Len sú priehľadní. Ak sa sústredíš, dokážeš ich zahliadnuť. Alebo aspoň ja dokážem. Neviem o nikom inom." Luna si trochu vzdychla a prešla ku malej kamennej lavičke, ktorá bola otočená chrbtom k hradu. Po tom, čo sa posadila a načechrala cibuľovité sukne nabok, poťapkala na miesto vedľa seba. Až keď sa Harry posadil, znova prehovorila. "Myslím, že toto bude musieť byť moja posledná artičoka."

"Há?"

"Nuž, nebolo by správne od teba prijať ďalšiu, všakže? Už nie."

"Prečo nie?"

Vtedy sa na neho ľútostivo pozrela. "Predstieral si, že veríš, že sú náštipníčkovia skutoční. Nemyslím, že môžem byť s niekým kto... mi len pritakáva, Harry."  

Harry prehltol. "Počkať. Ty sa so mnou rozchádzaš?"

Pomaly prikývla, oči upriamené na vzdialený bod za ním.

Samozrejme, Harry ju zaviedol von, aby sa rozišiel on s ňou, ale teraz zistil, že sotva dokáže zniesť pomyslenie na to, že ju stratí. Nie, keď sa zdalo, že ju len teraz našiel! Ako mal vedieť, že náštipníčkovia sú skutoční? Vždy vravela veci, ktoré nedávali vôbec zmysel, veci, ktoré nemohli byť pravdivé...

Až na tom, že veľa z nich mohlo. Možno všetky.

Zrazu si spomenul, ako sa na neho Hermiona pozrela vtedy, keď prvý raz uvidel testrálov, keď povedala, že koče sa ťahajú samé ako vždy. Nevedela, že v tej chvíli Harry dokáže vidieť hlbšie do mágie ako mohla ona.

Spomenul si, ako mu liezlo na nervy, keď musel jednať s ľuďmi, ktorí nielen nedokázali vidieť, ale odmietali pochopiť, že iní vidieť dokážu.

Tak ako on odmietal pochopiť, že Luna dokáže.

"Nie," povedal, zrazu ju chytil za ruky a mocne ju stisol. "Nerozídeš sa so mnou. Je mi ľúto, že som si neuvedomil, aká si mimoriadna. Ja... ja som si len myslel, že si svojská a považoval som to za očarujúce... nechcel som ti pritakávať, len som si myslel... neviem, čo som si myslel," nešťastne dokončil Harry.

"Myslel si si, že som Luna Šaluna rovnako ako všetci ostatní," smutne povedala, trochu potiahla za ruky. Harry ich takmer nepustil, ale potom ho napadlo, aké hrozné bolo byť ťahaný niekým, kto je silnejší a väčší a úplne uvoľnil zovretie svojich prstov. Nemohol ju pri sebe udržať násilím. Len z tej predstavy mu bolo zle.

Ale z predstavy, že ju stratí, mu bolo rovnako zle. Tak veľmi, až ho to prekvapilo. Neuvedomil si, že to cíti tak silne. Nič také necítil od Čcho... ale to sa zdalo byť tak dávno a okrem toho to bolo len ako slabá ozvena. Čcho mu nechýbala. Ale myslel si, že ak ho Luna takto opustí, bude mu chýbať, až kým z toho nezošalie.

Zrazu  videl Dracovo súženie za Rhiannon  z úplne iného uhľa pohľadu... a po prvý raz mu dávalo zmysel.

"Nikdy som si o tebe niečo také nemyslel," potichu prehovoril. "Vždy som ťa považoval za mimoriadnu. Ja som tomu len nerozumel, to je všetko. Máš ten druh mágie, ktorý väčšine z nás chýba..." To, že neodkráčala preč, niečo znamenalo, pomyslel si Harry. Už mohla, už ju viacej nedržal. "Alebo vieš, ako sa skutočne pozerať. Hermiona hovorí, že väčšina muklov nedokáže vidieť duchov. To neznamená, že duchovia neexistujú, len to, že sa muklovia pozerajú rovno cez nich. Väčšina čarodejníkov sa pozerá rovno cez veci, čo vidíš ty."

Luna pomaly pokrútila hlavou. "Myslím, že pravdepodobnejšie je, že väčšina čarodejníkov sa ženie sem a tam bez toho, aby sa niekedy zastavili a pozerali sa."

"Ja nechcem byť taký." Hlavne nie, ak to znamenalo, že ju stratí. Harry sa usmial v nádeji, že nevyzerá zúfalo. "Naučíš ma, ako sa zastaviť a pozerať sa?"

Luna presunula pohľad k jeho tvári a dlho na neho hľadela. "Ja... ja myslím, že áno."

"Dobre," povedal Harry a myslel to vážne. Ale myslel tým aj niečo iné. "Hm... nerozišli sme sa, že nie? Stále by som rád... myslím, mám ťa rád, Luna."

"Aj ja ťa mám rada."

Harry si odkašľal. Prečo požiadať ju ísť na bál bolo také ľahké a toto bolo také ťažké? "Vážne ťa mám rád. Hm... stále si moja priateľka, však?"

Prisunula sa k nemu bližšie a venovala mu letmý božtek na líčko. "Myslím, že som. Ďakujem ti, že si mi to vysvetlil."

Harry si nemyslel, že to veľmi dobre vysvetlil, ale aspoň si už nemyslela, že si z nej robil srandu alebo niečo také. Nikdy tomu tak nebolo. On to len skrátka nevedel.

Teraz to už chápal.

Otočil tvár a obtrel sa perami o jej.

V rukách a chodidlách mu brnelo a zdalo sa, že záhrada okolo neho ustúpila do ničoty. Celý svet bol tvorený len z Luny.

"Mmm."

Harry si nebol istý, kto ten zvuk vydal; len vedel, že s ním súhlasil.

Stiahla sa, dotkla sa pier prstami a slabučko sa zasmiala. "Nuž. To bolo... fajn. Teraz som veľmi šťastná, že si mi to vysvetlil."

Harry prikývol, pripadal si omámený. "Kým si vysvetľujeme veci... hm. Nikdy som nevedel, čo tá uhorka znamená. Myslela si si, že viem, a myslím, že som ťa nechal myslieť si to, ale možno mi to môžeš povedať."

Keď odvrátila tvár, mesačné svetlo odhalilo vlnu farby, ktorá zaplavila jej líca. "To bolo pre tvoju dospelosť. Talizman pre mužnosť, so želaním dobrého."

Ach. Ach. Harry sa tá predstava páčila asi päť sekúnd, a potom ju znenávidel, pretože si spomenul na niečo iné, čo povedala. "Prečo si mi povedala, že by som mal jesť viacej uhoriek?"

"Vtedy si vyzeral ako stratený chlapček."

"A potom keď si mi povedala, aby som ich nejedol priveľa?"

Luna sa zachichotala. "No, práve si ma pozval na bál a chcel si jesť uhorky pri  každom jedle. Len som tým myslela, že viem, že chceš, aby ťa Snape považoval za dospelého, ale 'mužnosť' sa dá pochopiť aj inak, a... a zdalo sa, že myslíš iba na jedinú vec!"

Bola to len jediná vec, ale Harryho napadlo, že by to radšej povedať nemal.

Namiesto toho ju znova pobozkal, tentoraz tridsať sekúnd namiesto piatich, a potom trochu trasľavo povedal, že by sa radšej mali vrátiť skôr než ich prichytia, že sú mimo.

Kráčali v ruka v ruke nazad do hradu, blízko Veľkej siene zastavili, aby sa znova v tmavom rohu pobozkali. Keď sa rozdelili, Harry si nemohol pomôcť, aby sa nezasmial. "Vždy som si prial, aby som mal kam ísť na Vianoce, ale teraz... Prajem si, aby som tu mohol zostať s tebou."

"Ale ja tu nebudem. Zase ideme do Tibetu. Otec je tam stále na výskumnej dovolenke," povedala Luna s rukou na jeho pleci. "Ale ja chcem, aby si strávil príjemný čas so svojou rodinou."

"Pokúsim sa," sucho odvetil Harry, ale bolo to skôr reakciou na posledné slovo než samotným nápadom. Akosi sa nezdalo možné, že by sa Vianoce so Snapom a Dracom dopadli dobre.

"Možno si spomenieš." Luna sa usmiala tým spôsobom, ktorý rozžiaril celú jej tvár.

"Bez ohľadu na to, čo si pamätám, toto nezabudnem," povedal Harry a naposledy ju pobozkal.

Dvere do Veľkej siene sa rozleteli a vyhrnuli sa študenti. Väčšina z nich vzrušene džavotala, zopár frflalo, že im mali dovoliť zostať tak dlho, ako chceli.

Harry sa s Lunou stiahol hlbšie do tieňa, čakal na viac času s ňou, na viac súkromia.

Snape prekráčal okolo, jeho slávnostný habit majestátne vial.

Potom zastavil, zvrtol sa na päte a priblížil sa k výklenku, kde bol Harry, presne ako keby mal šiesty zmysel.

"Slečna Lovegoodová," povedal, naklonil trochu hlavu. Hlas mu znel napäto.

"Profesor." Luna znova zažiarila tým úsmevom. "Užili ste si bál?"

Snapov výraz dosť jasne hovoril, že neužil. "Nezúčastnil som sa ho za účelom, aby som si ho užil, ale aby som strážil Harryho a Draca pred istým členom správnej rady. Šťastné rozhodnutie, ako sa ukázalo, hoci nepochybujem, že Malfoy bude tvrdiť, že nechcel nikomu ublížiť a tí blázni, čo sú v Starostolci, mu uveria."

"Áno," prikývla Luna. "Hoci vôbec nebol taký, ako som čakala. Neviem prečo. Vyzeral presne ako naposledy, čo som ho videla, ale z nejakého dôvodu... očakávala som, že bude sochovitejší."

Snapove oči sa prižmúrili na štrbiny, hlas mu znel ako šum hodvábu. "Prečo by ste také niečo povedali, slečna Lovegoodová?"

"Vážne neviem," zamrmlala. "Len som... to čakala."

"Hmf." Snape obrátil svoju pozornosť k Harrymu. "Prídeš po raňajkách do mojich izieb? Použijeme letax, aby sme odišli."

"Môžem priniesť Salsu?"

"Samozrejme." Snape znova naklonil hlavu. "V tom prípade prajem dobrú noc."

"Dobrú noc," zopakoval Harry.

"Dobrú noc," tiež povedala Luna, ale Snape sa stále nepohol. Bolo to, ako keby čakal, že sa Harry pohne prvý alebo niečo také.

"Odprevadím ťa do tvojej spoločenskej miestnosti," povedal jej Harry, potlačil nutkanie venovať Snapovi chceme byť sami pohľad.

Ale aj tak sa zdalo, že to tomu mužovi došlo. Ešte chvíľu na nich pozeral, ale potom sa otočil, jeho habit tým náhlym pohybom zavial.

Luna sa otočila k Harry, trochu sa pohupla na podpätkoch. "Nemusíš ma odprevadiť. Poznám cestu."

"Odprevadím ťa nazad ako správny gentleman," naliehal Harry. Sklonil sa, aby prehovoril do jej ucha. "Ako inak môžem dúfať, že pri dverách dostanem pusu na dobrú noc?"

Luna sa zachichotala a pohladila prstami kvetinu artičoky, ktorú mala na sebe, pár fialových lístkov spadlo k zemi.

Ale Harry pri vchode do Bystrohlavu nedostal pusu na dobrú noc.

Dostal ho o dvadsať stôp ďalej, hneď za rohom, kde nikto nemohol vidieť ten bozk, ktorý pokračoval a pokračoval, až kým s Lunou neboli obaja zadýchaní... kde nikto nemohol vidieť, že keď ten bozk konečne skončil, tak ju Harry ledva dokázal pustiť.

 

Poslední komentáře
20.01.2012 14:43:14: Tak jste mě ukecali, přečetla jsem celou rodinu - teda to co je přeložené. Opravdu sice "trucování" ...
18.01.2012 23:07:28: Děkuji za odpověď. Nechápu, proč mně to nenapadlo, ale nenapadlo.smiley${1}
18.01.2012 21:24:07: To je dobre, práve som pridala ďalšiu časť. Finišujeme.
18.01.2012 20:10:14: Tak nejdřív ke kapitole: Díky Jimmi, užila jsem si zamilovaného Harryho a nádhernou Lenku Střelenku ...
 

Výhradným vlastníkom týchto stránok je Chalibda. Administrátorom je v súčasnej dobe Jimmi. Charakter, význam a dôvod existencie týchto stránok určujete VY.