Vítejte v magickém světě Harryho Pottera

Trilógia od Aspen: I. Rok jako žádný jiný (A Year Like None Other); II. Léto jako žádné jiné (A Summer Like None Other); III. Rodina jako žádná jiná (A Family Like None Other)



Tieto stránky sú pokračovaním pôvodných stránok Roku, ktoré sú venované prekladom skvelej fanfiction od Aspen in Sunlight (trilógia AYLNO, ASLNO a AFLNO). Je alebo bude na nich zverejňovaný česko-slovenský preklad Roku, preklad Leta a Rodiny.

Rodina jako žádná jiná

37. Chameleón

Preklad:  Zelaaa001
Beta-read: Jimmi


---------------------------------------------------

Kapitola tridsiata siedma

Chameleón

---------------------------------------------------

 

„Isteže, už si oboznámený s mojou smrťožrútskou minulosťou,“ začal Snape tichým hlasom. „Už sme to rozoberali, hoci... nie tak dôkladne, ako sme mali. Urobil som mnoho vecí, ktoré neskutočne ľutujem, ale...“

Zmĺkol, keď Harry naklonil hlavu na bok, aby si mohol pošúchať miesto vzadu na krku, kde sa náhle zjavila úporná bodavá bolesť.

„Si v poriadku?“

„Hej. Trochu ma bolí hlava, to je všetko.“

Snape prižmúril oči. „Nebolela ťa hlava i prednedávnom?“

„Nie...“

„Ani vtedy, keď si sa dozvedel o tvojom probléme s ihlami?“

„Nie. Prečo?“

Ten muž prižmúril oči ešte viac. „Zdá sa, že je vyvolávaná stresom. Máš stuhnuté tie svaly, čo si trieš?“

Keď Harry prikývol, Snape si vzdychol. „Mal som si to všimnúť už dávno. Teraz je to už všetko jasné. Si si vedomý toho, že ťa bolesť zastihne zakaždým, keď spomeniem svoju smrťožrútsku minulosť? Stalo sa to v Devone. Niekoľkokrát, ako si spomínam.“

„Skutočne? Ja...“ Harry trochu vzdychol. „Óh, auuu. Myslím, že máš pravdu. Len samotné pomyslenie na to, že by si mohol... Bude lepšie, keď si to nebudem predstavovať. Do frasa, to bolí. Musím o tom prestať uvažovať. Hm, železo, železo oželezilo si sa, koleso, koleso, okolesilo si sa... Nedokážem na to prestať myslieť!“

„Pravdepodobne na to, aby si to zmiernil, nestačia ani detské riekanky,“ tentoraz znel Snapeov hlas ponuro.

Harry sa chytil za hlavu a snažil sa použiť svoje ruky ako zverák, hoci, keď to všetko zvážil, šanca, že by mu zvieranie hlavy pomohlo od bolesti, bola poriadne malá. „Možno by si mi nakoniec nemal ten príbeh rozprávať.“

Snape zaváhal, jeho pohľad bol bezútešný. Potom potriasol hlavou. „Obávam sa, že z dlhodobého hľadiska by to mohlo byť ešte horšie. Je mi celkom jasné, že už poznáš podstatu toho, čo ti musím povedať. Tvoja myseľ sa ťa snaží varovať, aby si sa to nemusel dozvedieť vedome. Ale tento boj v tvojom vnútri... musí to prestať, nech to stojí čokoľvek.“

Harry sa zhlboka nadýchol. „Nemôže to byť až také zlé. Čokoľvek si urobil.“

Snape na to vôbec nereagoval, len povedal. „Myslím, že je teraz potrebný silný elixír. Niečo silnejšie ako bežný elixír na bolesť hlavy. Acio... Dúšok z Lillehamerru!“

„Nie je hammer kladivo?“ zamrmlal Harry. „To neznie... dobre.“

„Používa sa na najhoršie typy bolestí hlavy, vrátane migrén tak vysiľujúcich, že na ne pomôže okrem tohto elixíru už iba uspávacie kúzlo,“ riekol Snape a zachytil malú fľašku, ktorá k nemu letela. Harryho zrak sa postupne zahmlieval a návaly bolesti hlavy boli čím ďalej horšie, ako sa snažil nemyslieť, čo také mohol Snape urobiť, keď to bolo také strašné. Sotva videl, ale napriek tomu si všimol, ako sa Snapeova ruka mierne triasla, keď zachytil fľašu.

Harry sa po nej načiahol, minul a opäť sa načiahol. Tentoraz ho ani len nenapadlo obávať sa odpornej chuti. „Vypiť všetko?“

„Áno.“

Harry fľašku vyprázdnil tak rýchlo, že si nevšimol žiadnu chuť, potom si ešte raz pošúchal hlavu, keď bolesť ustupovala. Keď konečne zmizla, prekvapene vzhliadol. „Vôbec si necítim hlavu.“

„To bol účel, predpokladám.“

„Nie, myslím tým, že ju nedokážem ani rukami nahmatať!“

Snape nepatrne pokrčil plecami a usadil sa do kresla neďaleko pohovky. „To je jediný vedľajší efekt. Vyprchá po šiestich hodinách spánku. Dúfajme, že tou dobou bude bolesť hlavy nadobro preč.“ Na Harryho nechápavý pohľad vysvetlil, „Stále ťa bolí. Ale ty to jednoducho necítiš.“

„Aha. No, viem, že chceš, aby som ťa bral ako samozrejmosť, ale aj napriek tomu vďaka.“

Snape prikývol.

„Chceš mi povedať o svojich smrťožrútskych aktivitách,“ vyzval ho Harry. Tie slová sa mu hovorili ťažko, akoby v skutočnosti nechcel veriť, že nejaké boli. To urobilo jeho hlas hrubým, ale aspoň ho už nebolela hlava. Akoby aj mohla, keď sa zdalo, že žiadnu hlavu nemá.

„Áno,“ prisvedčil Snape a jeho hlas znel tiež hrubo. „Keď som súhlasil, že budem nosiť znamenie zla, bol som... pomerne fanatický v tom, ako som pohŕdal muklami a rovnako muklorodenými. Musel som byť, pretože moje zasvätenie zahrňovalo niektoré naozaj strašné veci a ak čistokrvná filozofia bola omylom, potom... cena bola príliš vysoká. Hoci tá cena... ale toto nie je súčasťou tohto príbehu. Čo ti chcem povedať je to... čo sa stalo neskôr.“

Harry prikývol. „Mal som tie vízie, však vieš. Nemusím si ani predstavovať, čo núti svojich nasledovníkov robiť, alebo čo im robí on...“

„Nie je to nič, čo by si si mal predstavovať.“ Snape si odkašlal. „Tento príbeh je zložitý, mierne povedané, ale nezahrňuje drancovanie toho druhu, ako zrejme očakávaš. Ako vieš, keď som vstúpil do služieb Temného Pána, takmer okamžite som bol poverený vytvárať preňho nové elixíry. Istým spôsobom na takto ušetril. Podarilo sa mi presvedčiť ho, že potrebujem „čisté ruky“ na to, aby som mohol pripravovať účinné druhy elixírov, ktoré po mne vyžadoval. To znamenalo, že som sa viac nemohol zúčastňovať na brutálnych spôsoboch mučenia, ktoré má tak rád, hoci som bol stále nútený sa tomu prizerať.

Harry zažmurkal. Bolo zvláštne necítiť to. „A pridržiavať ľudí, predpokladám.“

„Občas,“ povedal sotva počuteľne Snape. Jeho trhané prikývnutie hovorilo za všetko.

Potom sa zrejme spamätal. „V tej dobe som sa pokladal za šťastného. Po tom, čo sa stalo na mojom zasvätení, som už nemal chuť na násilie, dokonca ani proti muklorodeným, ktorými som tak pohŕdal. Ale samozrejme, nebol som skutočne šťastný. Musel som variť veci, o ktorých sa mi tebe ťažko hovorí. Elixíry utrpenia. Dúšok mučenia... a dokonca i ten jeden, ktorý sa oproti týmto zdal byť neškodný a z ktorého sa nakoniec vykľula katastrofa, z ktorej mi behajú zimomriavky po chrbte. 'Uvar mi Animágsky elixír, Severus,' nariadil mi Pán Zla krátko po tom, čo som sa pripojil k jeho služobníkom. V porovnaní s ostatnými vecami, ktoré po mne vyžadoval sa to zdalo byť... neškodné.“

Znie to vážne neškodne, pomyslel si Harry. Ale samozrejme, nemusí to tak byť. „Pomáha nájsť osobe jeho zvieraciu formu?“ Ale nemohlo to tak byť. McGonagallová by im nejaký poskytla, jedine ak by ten elixír bol tajomstvom...

„Nie. Znásobuje schopnosti už existujúceho animága tak, že mu dovoľuje dočasne prevziať alternatívnu formu.“

Stále to neznelo tak zle.

„Nevedel som, pre koho bol určený,“ dodal Snape a posunul svoje kreslo tak, aby mohol vidieť Harrymu lepšie do tváre. „Musíš mi veriť, že som nevedel. Pán Zla povedal, že...“

„Voldemort,“ prerušil ho Harry tak jemne, ako len mohol. Snape pri rozprávaní tohto príbehu trpel a Harrymu sa to nepáčilo. Časť z neho vedela, že ešte pre niekoľkými týždňami by ho to tak netrápilo, ale trápilo ho to teraz a nezáležalo na tom, čo za strašné veci urobil Snape s tým elixírom, Harry od neho viac nechcel počuť 'Pán Zla'. „Hovor mu Voldemort. Už viac nie si jeho služobník.“

„Nie som,“ povedal Snape s jedným výdychom. „Máš úplnú pravdu.“

Nepovedal nič iné, hoci, možno preto, že nemohol.

„Takže si uvaril Animágsky elixír,“ nadhodil Harry. „A?“

„Navaril som ho dosť na niekoľko desiatok použití.“ Snape si opäť vzdychol, oprel sa dozadu o svoje kreslo a pred tvárou si spojil prsty. Zdal sa byť hlboko ponorený v minulosti. „A potom som na to pozabudol, keď ma Pá... keď ma Voldemort poveril obrovským množstvom iných projektov. Bolo to o necelý rok neskôr, keď som prišiel k rozumu a uvedomil si nelogickosť a bláznovstvo tvrdení vyznávačov čistej krvi. Voldemort začal zabíjať takzvaných „zradcov krvi“, aj keď každý hlupák mohol vidieť, aká zúfalo malá bola vtedy čistokrvná populácia.

Začal som robiť výskum, ako mi to len povinnosti s elixírmi dovoľovali, a zistil som, že neexistuje nič také ako čistokrvný čarodejník, aspoň nie tak, ako to prezentovali vyznávači čistej krvi. Bolo ťažké priznať si, že som urobil takú zásadnú chybu, ale už sa stalo a ten fakt sa nedal vyvrátiť. Nechcel som si to priznať, ale napokon som šiel za Albusom a vydal som sa mu na milosť, s dušou na dlani.“

„S dušou na dlani?“

Snape pokrčil plecami. „Trval na tom, aby som úplne zložil svoje štíty a dovolil mu voľný vstup do svojej mysle. Zdalo sa, že vždy vedel o mojom uzavieraní mysle. Videl, že moja ľútosť bola naozaj skutočná, ale povedal, že mi nemôže dať rozhrešenie. To som mohol urobiť jedine ja sám a jedine cez zmierenie. Rovnako, ako som pomohol Pá.. Voldemortovi v rozšírení jeho ideí, teraz musím svoje úsilie zasvätiť boju proti nim, inak sa moja novonájdená ľudskosť, ako to nazval, ukáže iba ako teoretická. A tak sa začalo moje obdobie čoby dvojitého agenta, ako hovoria muklovia.“

Potom sa pozrel Harrymu priamo do očí. „Muselo to vyzerať, že špehujem Albusa. Voldemortovi som prinášal len toľko informácií, aby lesť bola vierohodná. Ako smrťožrút som sa musel zúčastňovať stretnutí, uzatvárať si myseľ proti Voldemortovi takým spôsobom, aby ma ani len neupodozrieval, že mu nie som plne oddaný... čo znamenalo nechať ho veriť tomu, že môže vidieť do mojej mysle, hoci v skutočnosti to tak nebolo.“ Snape smutne pokýval hlavou. „Robil som, čo bolo v mojich silách, ale na chvíľu museli poľaviť obrany mojej mysle, pretože o niečo neskôr som si uvedomil, že ma pri vykonávaní každodenných úloh sledujú.“

Harry si zahryzol do pery, gesto nie príliš efektívne, keďže ho nemohol cítiť. „Voldemort vedel?“

„Nič určité.“ Snapeove vlasy zaviali, keď odmietavo pokrútil hlavou. „Ale mal podozrenie. Možno preto, že 'informácie', ktoré som mu nosil, boli práve tak precízne vybrané, aby spôsobili čo najmenšiu ujmu našej strane. Možno preto, že sa zdalo, že Rádu, ktorého som bol toho času členom, sa odrazu začalo veľmi dariť. Ihneď som informoval Albusa, že je nutné dávať si väčší pozor, ale až vtedy, keď som si mohol byť istý, že môj tieň neodpočúva našu komunikáciu."

Harry prikývol, v napätí zovrel ruky dohromady. „A pravdepodobne v tom čase si sa stal tak paranoidným...“

Snape nevyzeral pobavene. „Urobil som príslušné opatrenia,“ opravil ho, „zdvojnásobil som svoju opatrnosť, dbal som na to, aby som navonok budil dojem lojálnosti a všetky moje slová a činy tomu budú nasvedčovať. Taktiež som nahlásil Voldemortovi, že ten 'starý blázon, ktorý riadi Rokfort' mi nemusí plne dôverovať napriek všetkému môjmu úsiliu vtrieť sa mu do priazne, pretože sa zdalo, že ma dal sledovať. Uškrnul sa a zablahoželal mi, že som tak pozorný a potom mi nariadil, aby som nezasahoval do činnosti 'Dumbledorových špiónov', ktorí ma sledovali. Pretože tak, vysvetľoval mi, by Dumbledore zistil, že niečo skrývam.“

„Ale to znamená, že podľa Voldemorta si sa mal zmieriť s tým, že si špehovaný!“

„Rozumná štipka zvrátenej logiky, aby sa poistil,“ zahundral Snape.

„A taktiež som nemohol riskovať, že vzbudím dojem, ako keby som niečo skrýval pred samotným Voldemortom. Asi vedel, že som zvažoval, či ten špión nemôže byť namiesto toho jeho.“

„Je dobre, že si mi dal ten elixír,“ povedal zrazu Harry. „Myslím, že moja hlava práve rotuje. Mal si pravdu, že toto bude komplikované.“

„Práve sme sa dostali k tej skutočne zložitej časti. K tej najhoršej časti, Harry.“ Snape si pošúchal stranu nosa. „Napokon som raz zahliadol chameleóna, ktorý na mňa číhal v rohu a potom, keď som sa pohol, ma nasledoval. Bol takmer tej istej farby ako kamenné pozadie a pridržiaval sa tmavých rohov, ale keď som už raz vedel, čo hľadať, vedel som i povedať, kedy som sledovaný.“

„Animágus?“ spýtal sa Harry a pomyslel si na Ritu Sketerovú. „Ale ktorý má formu chameleona... óh!“

„Vidím, že si si to dal dokopy,“ riekol Snape chrapľavo. „Rovnako ako ja. Vtedy som si bol vedomý toho, že chameleón je s najväčšou pravdepodobnosťou smrťožrút, pravdepodobne mne niekto dobre známy, preto tá potreba elixíru pre alternatívnu podobu. Voldemort by nechcel, aby som poznal identitu špióna, ktorého na mňa poslal. Samozrejme, všetko som povedal Albusovi a rozhodli sme sa, že naším ďalším postupom bude ešte viac si dať záležať na tom, aby ma tento chameleón zazrel len v úlohe oddaného smrťožrúta. A to rozhodnutie...“ Snape sa striasol.

„Nerozumiem.“

„Ja si vôbec nie som istý, či chcem, aby si rozumel.“ Ten muž zavrel oči. „Hoci viem, že je to nevyhnutné. Mal si to pochopiť už veľmi dávno.“

Harry sa natiahol cez vzdialenosť, ktorá ich oddeľovala a poklepal Snapa po kolene, iba raz. „Všetko bude v poriadku, Severus. Vieš, je to pravdepodobne ako... hm, zvracanie. Budeš sa cítiť oveľa lepšie, keď už je to vonku, čokoľvek to je.“

„Pochybujem.“ Snape sa na neho opäť pozrel. „Ale toto nie je o tom, aby som sa cítil lepšie. Je to o tom, čo považujem za potrebné pre to, aby si sa vyliečil. Takže teda... Naďalej som pozoroval toho chameleóna a ignoroval ho, aby som mohol predstierať, že špehujem Albusa, aby moja lojalita bola doložená. O niečo neskôr mi Albus dal vedieť, že bude mať v Rokville pohovor s potencionálnym učiteľom a mohla by to byť pre mňa vynikajúca príležitosť byť videný ako špehujem cez kľúčovú dierku, ako sa hovorí.“ Snapeov hlas sa zlomil.

„Kandidátka, ktorá mala byť na pohovore, počas svojho života neurobila nikdy nič spomenutia hodné a to aj napriek tomu, že bola pra-pravnučka známej Veštice. Takže ani Albus a ani ja sme nemali dôvod predpokladať, že sa z tohto pohovoru vykľuje niečo viac, ako zdvorilostná záležitosť.“

Zrazu všetky kúsky v Harryho hlave zapadli na svoje miesto, až mohol počuť, ako o seba cinkli. „Trelawneyová!“

„Áno,“ povedal Snape jednoducho a počkal, akoby očakával explóziu.

Ty si bol vonku za dverami...“

„Rovnako ako ten trikrát prekliaty chameleón.“

Aha. Správne. Takže na tom príbehu bolo očividne viac. „Takže keď Trelawneyová začala chrliť proroctvo...“

„Počuli sme ho obaja.“ Snapeove prsty zovreli operadlá jeho stoličky.

„V momente, keď si Albus uvedomil, že tá žena môže v skutočnosti vravieť autentické proroctvo, skočil na druhú stranu miestnosti, aby 'prerušil' moje špehovanie. To bol signál, aby som hneď odišiel a nemohol tak začuť niečo viac. Pretože, samozrejme, s chameleónom, ktorý ma sledoval, bolo vylúčené, že by som si to, čo som začul, mohol nechať len pre seba.“

Nepýtaj sa... nepýtaj sa... nepýtaj sa...

„Prezradil si Voldemortovi proroctvo,“ riekol Harry hlasom prázdnym ako nikdy predtým.

 „Ty... ty si bol v Ráde. A aj tak si mu povedal všetko. Ty si ten dôvod, prečo moja mama zomrela. A môj otec. A prečo som vyrastal s ľuďmi, ktorí...“ Harry odvrátil svoju tvár. Nemohol zniesť, že by ho Snape videl plakať. Snape, ktorý mu toto spôsobil.

A potom ho adoptoval.

Harry si zúrivo utrel oči, snažil sa potlačiť vlhkosť, ktorá sa mu drala do očí. Aké hlúpe od neho, že plakal! Vždy vedel, že jeho mama a otec sú mŕtvi a skoro rovnako dlho vedel, že sa Vernon a Petúnia ani len nesnažili zaujať ich miesto.

„Áno,“ zachraptil Snape. „Povedal som mu to. Ja som ti to urobil.“

Harry potiahol nosom a potom si otrávene pomyslel, že ak mu tečie z nosa, nevedel by to. Len pre prípad si ho utrel do rukáva, ani by ho nenapadlo vypýtať si od Snapea kapesník. Alebo čokoľvek iné.

„Ako si mohol?“

„Pretože,“ riekol Snape s ťažkých vzdychom, „by sa to dozvedel tak či onak.“

Na to sa Harry pozrel na Snapa, zrazu mu bolo jedno, že je jeho tvár mokrá a oči červené. „Chameleón.“

„Áno,“ prehltol Snape. „Keby som rozmýšľal rýchlejšie, bol by som v tej chvíli toho chameleóna zabil. Ale v tom zmätku, že ma Albus 'objavil' pred dverami, sa rozbehol preč od nás oboch a splynul v ničote. Albus sa vrátil, aby si vypočul zvyšok proroctva a hneď potom ma šiel hľadať.

„Harry... obaja sme sa zhodli, že musím nahlásiť tú časť, ktorú si Chameleón vypočul. Neurobiť to by znamenalo, že Rád príde o svojho špióna, pretože ak by Voldemort vedel, že zadržiavam informáciu, nikdy viac by mi už neveril a nezveril by sa mi so svojimi tajomstvami. A Rád by zbytočne prišiel o špióna, pretože o proroctve by sa dozvedel, nech by sme urobili čokoľvek.“

„Jasné,“ povedal Harry a prehltol niečo odporné, čo sa mu hromadilo v ústach. „Ale... čo keď...“ Poklesol napokon porazene. „Áno. Dokážem to pochopiť. Len sa mi zdá... Ja neviem. Je to ťažké... nenazvať ťa bastardom a tým to skončiť.“

Snape prikývol, jeho tvár bola takmer bez výrazu, zato jeho oči boli bezútešné. „Rozumiem.“

Harry vzdychol. „Dokonca aj keď chápem, že nedávalo moc zmyslu túto informáciu skrývať. Nie, keď zoberiem do úvahy Chameleóna.“

„A Rád urobil všetko, aby zabezpečil bezpečnosť tvojej rodiny.“ Snape zaťal zuby. „Fidelius sa o to mal postarať a problém by bol vyriešený.“

„Jasné, len keby moji rodičia nezmenili na poslednú chvíľu strážcu tajomstva. Sirius by ich ani za svet nezradil, ale ten potkan... “

Zhrozený výraz sa blysol na Snapeovej tvári, emócia o to viac intenzívna v porovnaní s jeho predchádzajúcou kamennou tvárou.

Ozvalo sa ďalšie zacinknutie v Harryho hlave. „Ten potkan,“ povedal a pokrčil obočie. „Pettigrew je animágus! Preto si povedal, že nevieš pre koho to je, prečo ti musím veriť, že si nevedel, pre koho to je...“

„Pravdu som spoznal až dávno potom, čo sa ešte dala nejako využiť,“ riekol Snape a oprel si hlavu späť dozadu o kreslo. „Čo bolo vlastne krátko po tom katastrofickom konci turnaja. Petigrew bol ocenený za nejaké podlé služby, ktoré vykonal. Voldemort ho poklepal po hlave a nazval ho 'chameleónik'... a vtedy som pochopil.“

Harry zaťal zuby, ale vďaka znecitliveniu mu to nepriniesol úľavu. „Po celú tú dobu bol Voldemortovým mužom.“

„Keby sme vedeli, že je chameleónom, všetko by bolo iné.“

„Nuž, mal si to vedieť,“ povedal Harry. „Mal si to vedieť!“

„Nevedel som ani, že Petigrew je animágus a už vôbec nie, že je tým, pre ktorého Voldemort zaobstaral ten elixír. Nevedel som, že je smrťožrút, Harry. Nie vtedy.“

Samozrejme, že nevedel. Nikto to nevedel. Vtedy dokonca ani Dumbledore nevedel, že Sirius je animágus, nieto ešte Pettigrew. Takže neexistoval žiadny dôvod ho podozrievať, že je chameleón, vôbec žiadny.

Keby tak, pomyslel si Harry bezútešne. Keby tak Snape alebo Dumbledore vedel, že Pettigrew bol animágus. Možno by potom jedného z nich napadlo, že by mohol byť aj chameleónom. Možno by ho potom držali pod nejakým drobnohľadom. Možno by si všimli niečo podozrivé a boli schopní varovať ostatných v Ráde, aby boli ohľadne neho opatrní. Možno by si to Harryho rodičia dvakrát rozmysleli pred tým, ako zmenili strážcu tajomstva.

Možno... možno... možno...

Harry sa postavil a trochu sa zapotácal. Nebol si istý, či to bolo zo šoku z tohto všetkého, alebo z faktu, že nemohol cítiť hlavu sediacu na jeho ramenách. Pravdepodobne oboje, nie, že by na tom záležalo.

„Musím si to premyslieť,“ riekol a na sekundu sa zahľadel na Snapea. Ale nemohol ten pohľad zniesť dlhšie. Bolo to príliš ťažké pozerať sa na neho a toto všetko vedieť.

Aj napriek tomu, že vedel, že ten muž v skutočnosti nemal veľmi na výber, stále to bolo ťažké.

Popravde, nemožné.

Harry sa radšej pozeral na kamennú stenu, hoci ju v skutočnosti nevidel. Predstavy odohrávajúce sa v Harryho hlave boli príliš silné na to, aby cez ne videl. Tmavovlasý muž, prikrčený za dverami, zízajúci cez kľúčovú dierku. Červenovlasá žena odmietajúca ustúpiť na bok.

A ďalší muž, ktorý už leží mŕtvy na zemi, zelené svetlo ho stále obkľučuje ako svätožiara, hoci Harry vôbec netušil, či všetko v skutočnosti takto vyzeralo. Ako vyzeral James Potter, keď zomrel v márnej snahe zachrániť svoju rodinu?

A čo by si myslel o Severusovi Snapeovi, ktorý adoptoval jeho syna, keď to bol zároveň Snape, kto vyzradil Voldemortovi proroctvo?

Ale... Harry vedel, čo si jeho otec myslí o adopcii. Sirius mu to povedal. James dokonca zabránil Siriusovi správať sa ohľadne toho hlúpo. A teraz to nevadí asi Siriusovi, ako sa Harry dozvedel, keď použil tie sladkosti na hadí jazyk, aby zrkadlo opäť fungovalo. Tie sladkosti na hadí jazyk, ktoré mu poskytol Snape. Čo mohlo znamenať iba jednu vec, toľko si Harry dokázal odvodiť.

„Moji rodičia to nevedia, však?“ vyzval ho a stále sa zízal na stenu. „Nevedia, že si to práve ty, kto spôsobil ich smrť.“

„Myslím, že nie,“ prisvedčil Snape drsným šeptom. „Hoci som sa toho veľmi obával. Napríklad, nemám potuchy, čo všetko mohol Voldemort povedal Luciusovi. A odkedy je Lucius mŕtvy... ale zdá sa, že on o tom nevedel alebo sa nestretol s tvojimi rodičmi a netrýznil ich tým.

Harry sa nad tým na chvíľu zamyslel. „A ty ma stále necháš používať zrkadlo a rozprávať sa s mŕtvymi. Prečo? Prečo? Najprv si predsa nevedel, že moji rodičia nebudú schopní prísť. A nevedel si, či by ťa neboli schopní odsúdiť.“

Snape vydal podivný zvuk, ktorý mohol znamenať, že mu zabehlo, ale Harry vrhol tým smerom pohľad a mužova tvár bola ako z kameňa. „Chcel si s nimi hovoriť tak veľmi... a taktiež, veril som, že potrebuješ uzavrieť veci ohľadne tvojho krstného otca. Nebolo žiadne telo, žiadny pohreb a ty si sa cítil tak vinný pre to, čo sa stalo. Hoci úprimne, bola to Bellatrix, ktorá to ma na svedomí. Niekedy si o tom hovoril a čím častejšie som to mohol vidieť v tvojich očiach...“

Spôsob, akým bol Snape neistý, vypovedal veľa, pomyslel si Harry. Nespomínal si, že by toho muža videl takto niekedy predtým. Ale samozrejme, ako by mohol skutočne vedieť. „A to len preto si bolo ochotný tak riskovať?“

„Myslel som, že risk je minimálny,“ priznal Snape. „Skoro s istotou by bol Lucius trýznil teba s touto informáciou, keby ju vedel. A taktiež predpokladám, že na druhej strane je zavedený istý druh separácie medzi dobrom a zlom. Ale aj tak, odkedy si sa vďaka tvojej mágií stal pánom zrkadla, musel som žiť so strachom, že sa jedného dňa tá pravda môže nejakým spôsobom dostať medzi nás.“

„Potom prečo si mi to nepovedal?“ zakričal Harry, jeho hnev náhle vyvrel, keď sa otočil na Snapa a napochodoval priamo k nemu, aby ho prekričal, až sa ten muž napäl vo svojom kresle. „Nemyslel si si, že mám právo poznať pravdu? Možno predtým, ako som bol adoptovaný?“

Tieto dve posledné slová boli zakričané tak hlasno, až sa zdalo, že vytvorili ozvenu, ale Snape ani len nepohol brvou. Vzhliadol na Harryho, jeho tmavé oči boli chmúrne a zatriasol hlavou. „Zdalo sa to byť tak dávno, tak veľmi vzdialené. Skoro tak, ako keby to bolo niečo, čo urobil niekto iný. A kedy som ti to mal povedať, Harry? Keď si bol mimo z toho, že si prišiel o svoju mágiu a v každom ohľade nebol ešte mojim synom? Keď si sa zmieroval so svojou slepotou? Keď som si uvedomil, že dospelý, na ktorého si sa mohol spoľahnúť, bolo to jediné, čo si nikdy nemal?“

Snape zatvoril oči. „A kým som mal pocit, že sme si na seba zvykli, ty a ja, zdalo sa už byť príliš neskoro. Vtedy by si mi už neodpustil skutočnosť, že som čakal tak dlho.“

„Čakal si príliš dlho,“ riekol Harry chladne. „Vieš, mal si mi dôverovať. Nie je to to isté, ako keby si mu to povedal preto, že si bol stále smrťožrút alebo pretože si sa snažil zabiť mojich rodičov. Bol si vtedy verný Rádu a okolnosti ti nedávali moc na výber. Myslíš, že som taký hlúpy, aby som nepochopil ten nepatrný rozdiel?“

Snape opäť oprel hlavu o kreslo, ako keby ju jeho krk už viac nevládal niesť. „Myslím, že ťa určite neprekvapí, čo teraz poviem, ale dôvera zo mňa nevychádza práve najľahšie.“

„Dokonca i keď ide o tvojho údajného syna?“

Konečne sa nejako zatváril. „Dokonca i vtedy.“

„Mal si mi dôverovať.“

Snape otvoril oči. „Áno, Mal som. Ale ak sa obzriem späť, v tom čase... Nemyslím si, že by si mohol vôbec pochopiť, a nie, nie preto, že si myslím, že si hlúpy. Ale ty si nikdy nemal otca. Je príliš ľahké byť ukojený vierou, že rozhodnutia jedného musia byť správne.“

„Jasné, nuž nebolo to správne,“ riekol Harry a skrížil paže. „Vôbec to nebolo správne. A Dumbledore toto všetko vedel. Ak si toho nebol schopný ty, on mi to, kurva, povedať mal!“

„Myslím, že v tej dobe to tak malo byť.“ Snape sa posunul na stoličke, ako keby chcel možno vstať. Niet divu, pri tom, ako sa nad ním týčil Harry. Ten sa nad tým na chvíľu zamyslel a o krok ustúpil.

„Jeho vplyv na teba upadol po tom náročnom roku, keď ti Voldemort posielal vízie a sny a tá informácia mohla pomôcť obnoviť tento vplyv. V môj neprospech, ale dokážem si ho takmer predstaviť, ako mi hovorí, že je to pre väčšie dobro...“

Snape zrazu pokrútil hlavou. „Ale mylne som ho posúdil, rovnako ako som mylne posúdil tak veľa iných vecí. Tvoje dobro bolo pre neho oveľa dôležitejšie ako tento malý profit. Teraz máš rodinu, po ktorej si tak dlho túžil...“

„Nie túto rodinu,“ odsekol Harry. „Chcel som, aby moja mama a otec tu boli pre mňa alebo možno Weasleyovci! Nie niekto, kto nenávidel moju mamu za veci, ktoré nemohla ovplyvniť a rovnako tak nenávidel celé roky i mňa, nenávidel môjho otca a pravdepodobne si želal, aby zomrel viackrát, ako by mohol spočítať...“

„Nikdy...“ Snape náhle zmĺkol, prehltol a jeho krk sa pri tom napol.

„Nepopieram. Boli časy, keď to bola pravda. Ale prešiel som na druhú stranu, Harry. Rád nemohol dovoliť, aby sme stratili ďalšieho čarodejníka. Už len z tohto dôvodu by som si neželal jeho smrť. Ale občas som bol v situácií, keď som s ním musel spolupracovať. Vybudoval som si k nemu rešpekt.“

„Óh, to určite! Ako by toto všetko nestačilo, chceš mi ešte i naďalej klamať?“

Snapeove oči sa rozhoreli. „Je to pravda. Pravda, ktorú som ti kedysi predtým povedal. Nenájdeš to teraz niekde skryté v tvojich spomienkach?“

„Ak si náhodou zabudol, mám amnéziu!“

„Myslel som, že počuť tento príbeh ťa navedie na správnu cestu k tvojim spomienkam!“ Snape na neho zízal, jeho oči stále rovnako planuli, ale teraz sa v nich nejakým spôsobom zjavilo i silné sústredenie. „Premýšľaj, Harry. Je tvoj chýbajúci rok stále rovnako stratený, či si dokážeš vybaviť obraz nás dvoch v slizolinskej šatni tesne pred zápasom?“

Ich dvoch?

Harry premýšľal, privrel pri tom oči, ale nič ho nenapadalo.

„Aj tak mi nedáva zmysel, aby som videl samého seba,“ riekol napokon a zahryzol si do pery. „Keby som si spomenul, videl by som iba teba. A prečo vlastne by som mal byť v slizolinskej šatni pred zápasom? Viem, že som nikdy nehral pre Slizolin, presne tak ako viem, že si mi klamal o tvojom rešpekte k môjmu otcovi. Jediná vec, ktorej nerozumiem je, prečo si myslíš, že po tak dlhej dobe skrývania pravdy zrazu získaš moju dôveru tým, že vypľuješ tieto stupídne lži...“

Snape vyskočil na nohy a vytiahol svoj prútik tak prudko, že bolo na počudovanie, že mu neuletel z ruky. „Accio Veritasérum!“

Dvere do laboratória sa rozleteli, vyplávala z nich malá fľaštička a dopadla do Snapeovej voľnej ruky.

„Tri kvapky,“ zavrčal Snape. „Na jazyk. Môžem si ich dať sám, alebo by si radšej mal tú česť ty?“

„Dovolíš mi na teba použiť elixír pravdy, správne,“ preťahoval Harry. „Dovolíš mi spýtať sa čokoľvek, čo si želám? Ty, hlava Slizolinu? To ťažko.“

„Ty imbecil!“ zareval Snape. „Ponúkol som ti zložiť prísahu, ktorá by ma zabila, keby som ju porušil a urobil som to z lásky k tebe. Určite dokážem vydržať niekoľko priamych otázok!“

Pripomienka tej prísahy spôsobila, že Harry mal chuť sa otriasť. Skoro ho to prinútilo zmeniť názor. Skoro. Napokon zostal verný tomu, čo mu ako prvé napadlo, keď začul slovo „Veritasérum“.

Bolo to príliš dôležité. Snape mu mal povedať všetko o proroctve, o tej noci, ktorá sa stala tak dávno. Ale on to nespravil. Harry chcel odpovede a nebol v nálade sa zamýšľať nad tým, čo Snape vynechal tentoraz.

Takže áno, využije tento návrh. A vôbec to nebolo nesprávne, no nie? Snape bol ten, kto to navrhol!

„Nemyslel som to tak,“ riekol Harry. „Myslel som tým, že si slizolinčan a ako taký si dobrý v zatajovaní vecí. Vôbec by som nebol prekvapený, keby si mal nejaké nepravé Veritasérum po ruke. Dokonca i také, čo by zareagovalo na privolávacie kúzlo. Ak si skutočne praješ vziať si sérum pravdy, tak to bude nejaké, ktorému môžem veriť.“

Snape zaťal zuby a precedil cez ne. „Takže fľaša, ktorú mi ukradol Draco.“

Harry pokrčil ramenami. „Trochu mi ostalo, ale nechce sa mi preň ísť. Mohol by si niečo medzitým urobiť.“

„Napríklad uvariť a požiť neexistujúci protielixír?“

„Myslím, že by si mohol mať nejaké triky v rukáve.“

„Akoby som sa obťažoval napodobňovať muklovských iluzionistov.“

„To sa len tak hovorí.“

Na to sa Snape zatváril kyslo. „Som si toho vedomý.“

Harry naklonil hlavu na stranu. „Jasné, takže žiadne triky?“

„Nemám žiadne triky, som kúzelník,“ povedal Snape povýšenecky. „Avšak, áno. Želám si odpovedať na tvoje otázky pod vplyvom veritaséra.“

„Skutočne?“ spýtal sa Harry pochybovačne. „Dokonca i s vedomím, že elixír je autentický?“

Tento elixír je tiež autentický, ty pitomé decko.“

Harry mu začínal veriť, že je. Ale stále si chcel byť istý. Stopercentne istý.

A chcel vedieť niektoré veci bez toho, aby sa zamýšľal nad tým, do akej miery sú Snapeove slová zahalené v zelenom slizolinskom opare.

Vytiahol svoj prútik s oveľa istejšou rukou ako predtým Snape a vyslovil tie slová pevným a odhodlaným hlasom.

Accio Veritaserum z môjho šuplíka na ponožky!“

Poslední komentáře
30.07.2013 09:28:14: Tak jednomu nerozumím: Když už si Aspen dala tolik práce, aby zbavila svého Severuse jakékoli SKUTEČ...
18.12.2012 01:13:05: Bezhlavý Harry - nová atrakcia Rokfortu. Zábavné. smiley Takže zase nič, žiadna obnova spomienok. No ...
13.12.2012 12:36:25: Tak jsem čekala po odhalení tohoto příběhu, že udeří blesk, nebo něco jiného (Harryho do palice) a o...
12.12.2012 18:35:29: Accuracy - email. smiley${1}
 

Výhradným vlastníkom týchto stránok je Chalibda. Administrátorom je v súčasnej dobe Jimmi. Charakter, význam a dôvod existencie týchto stránok určujete VY.