Vítejte v magickém světě Harryho Pottera

Trilógia od Aspen: I. Rok jako žádný jiný (A Year Like None Other); II. Léto jako žádné jiné (A Summer Like None Other); III. Rodina jako žádná jiná (A Family Like None Other)



Tieto stránky sú pokračovaním pôvodných stránok Roku, ktoré sú venované prekladom skvelej fanfiction od Aspen in Sunlight (trilógia AYLNO, ASLNO a AFLNO). Je alebo bude na nich zverejňovaný česko-slovenský preklad Roku, preklad Leta a Rodiny.

Rodina jako žádná jiná

38. Mapa

Preklad: Jimmi 
Beta-read: JSark
-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

---------------------------------------------------

Kapitola tridsiata ôsma

Mapa

---------------------------------------------------

Harrymu sa triasla ruka, keď naklonil fľaštičku, aby na Snapov vystrčený jazyk dopadli tri kvapky, ale podarilo sa mu elixír nerozliať. Sledoval, ako sa kvapky na mužovom jazyku rozpúšťajú, potom si odkašľal.

"Už môžete... môžeš zatvoriť ústa."

Snape tak urobil, svaly na hrdle mu trochu poskočili, keď prehltol.

Harry sa posadil a čakal. Na nezáväzný rozhovor nemal chuť a určite nezačne klásť otázky, až kým si nebude istý, že Veritasérum zabralo. Zdalo sa, že to Snape chápe; vôbec sa nepokúsil, aby Harry začal.

Keď prešlo asi päť minút, Harry si pomyslel, že by mohol začať, pretože Dracovi nikdy netrvalo dlhšie než päť minút, aby sa dostal plne pod vplyv elixíru. Napriek tomu sa pokúsil najprv o testovaciu otázku... niečo o čom by Snape nechcel povedať pravdu a ešte lepšie, niečo, čo by mu pripomenulo, ako veľmi vždy nenávidel Jamesa Pottera.

"Prečo si nepoužil nejaké pracie kúzla na bielizeň, ktorú si mal v ten deň na sebe? V ten deň, keď ťa môj otec pretočil hore nohami?"

Snape vyceril zuby, oči sa mu nebezpečne zaleskli.

Výraz, ktorý v minulosti vždy Harryho prinútil prehltnúť. Prinajmenšom. Teraz bolo čudné uvedomiť si, že z neho vôbec nie je nervózny. Vedel - nejako vedel - že dokonca aj rozzúrený Snape by mu neublížil.

Určite nie úmyselne.

"Pretože moja matka zomrela dávno predtým, než som bol vo veku, aby som sa takéto veci naučil," povedal Snape. "A pretože môj otec nepatril k typu, ktorý by ma učil niečo také pozemské. A pretože som tú vec neočakával, v ten deň či v iný, kým som prebýval na škole." Zaškrípal zubami tak zúrivo, až sa zdalo, že prasknú a potom pomedzi ne vystrelil slová ako guľky zo samopalu. "A pretože chabá osobná hygiena mohla byť druhom obrany, nie že by fungovala, ale dovtedy sa stala zvykom a keby mi získala päť sekúnd odkladu, stálo by to za to a..."

"Prestaň," riekol Harry, nakoniec trochu prehltol, hoci nie od strachu. Len... sa pri tých slovách cítil zvláštne. Začiatok dával zmysel, ale ten koniec veľmi nie. Samozrejme, aj Draco z elixíru bľabotal, ale nie v štýle, ktorý vyzeral... Harry ani nevedel ako.

"To som rád," zamrmlal Snape. "Zo všetkých hlúpych otázok, ktoré si mohol položiť, si musel začať s mojím otcom?"

Ale Harry tak nezačal. Začal so spodnou bielizňou.

Čo bolo samozrejme hlúpe. Snapova predstava bola v skutočnosti oveľa lepšia.

"Prečo by som nemal?" vyzval Harry. "Ak si mojím otcom, prečo by som sa ťa nemal pýtať na tvojho?"

"Pretože predtým sme sa o ňom rozprávali obšírne," riekol Snape a klesol v kresle, ako keby rezignoval.

"Vieš, že si neviem spomenúť."

"Nikdy som ten fakt nepovažoval za menej zodpovedný."

Harry sa zježil. "A zase to robíš, myslíš si, že nedokážem pochopiť najmenší odtieň. Už viem, že nebol najmilší chlapík na svete - niežeby som sa ťa chcel spýtať, či si sa od neho naučil ako byť otcom!"

"Merlin ochraňuj," zamrmlal Snape pod nosom.

Keby Harry uvažoval rýchlejšie, zadržal by tú otázku skôr, než mu stihla prekĺznuť pomedzi pery. "Čo tým myslíš?"

Snape znova zaškrípal zubami, jeho pery vyzerali ako vytesané z kameňa, keď ich tak silno pritlačil k sebe, ale samozrejme, elixír bol silnejší než jeho vôľa neodpovedať. "Znovu a znovu ma znásilňoval. Robil na mne pokusy, aby zlepšil svoj vlastný umelecký talent, sexuálne ma ponižoval, spôsoboval mi fyzickú a emocionálnu bolesť, ktorú využíval v temných rituáloch, o ktorých ma uisťoval, že určite zaistia, že to všetko stálo za to. Bol som viac jeho nástrojom než synom! Len pohľad na neho mi stačil, aby som sa triasol hrôzou a..."

"Prestaň!" znova vykríkol Harry, tentoraz hlasnejšie než predtým. Tvár mu horela. Áno, v tej spomienke z mysľomisy videl, že sa Snapov otec správal ako absolútny kretén, ale nikdy ho nenapadlo, ani raz si nepomyslel...

Ach, bože. Zrazu mu vôbec detstvo s Dursleyovými nepripadalo veľmi hrozné.

Snape odvrátil tvár a hľadel na stenu. Harry mu to nemohol vyčítať.

"Mrzí ma to... ja som... ja som nič z toho nevedel."

"Nejaká tvoja časť vie. Rozprávali sme sa o tom."

"Ale ja som nepokúšal prinútiť ťa o tom rozprávať. Ja... ja viem, že som sa spýtal, čo si myslel, ale bol to skôr reflex než skutočná otázka..."

"Veritasérum," zaškrípal Snape bez toho, aby sa na neho pozrel, "nepozná rozdiel. Ak to nechceš vedieť, nepýtaj sa!"

"Nechcel som, nepýtal som sa... no, nie takto. Chcem povedať..." Harry to vzdal. "Neviem, čo chcem povedať."

"To je mimoriadne zrejmé."

"Správne." Harry si odkašľal. Prial si, aby s tým vôbec nezačal. Kvôli čomu si myslel, že má právo vypočúvať Snapa? Dokonca ani Dracovi to neurobil. Veritasérum použil len preto, aby si bol istý, že o chýbajúcom roku dostáva pravdivé informácie. A prestal len čo bolo jasné, že môže Dracovi dôverovať.

Tak ako mohol dôverovať Snapovi...

Až na to, že Snape mu klamal. Minimálne niečo vynechal. Mal celú pravdu povedať Harrymu skoršie. Oveľa skoršie. Namiesto toho bolo jasné, že Snape čakal, až kým k tomu nebol prinútený.

Ale čím? Jeho vierou, že Harry neobnoví svoje spomienky, až kým sa tieto veci znova nedozvie. Jeho túžbou urobiť tentoraz pri Harrym to, čo bolo správne, aj keď to predtým neurobil.

Ale na druhej strane, prečo by sa nemal Snape poučiť a dospieť ako všetci ostatní? Nemohol od začiatku vedieť ako byť dokonalým otcom. V tejto chvíli bolo podstatné len to, že Snape bol teraz lepším otcom než bol vtedy, keď sa rozhodol, že sa o chameleónovi a tom zvyšku nezmieni.

A na toto všetko musel prísť sám, že? Nebolo to tak, že by sa mohol v myšlienkach vrátiť k vlastnému otcovi, aby vedel ako jednať s nejakým synom.

Harryho striaslo, ale urobil, čo mohol, aby to zastavil, keď ten pohyb zaregistroval. Nechcel, aby si Snape myslel, že je zhnusený. Nuž, nie takto. V skutočnosti bol oveľa viac než zhnusený, ale nie mužom, ktorý sedel len pár stôp od neho, stále zízal na stenu, jeho črty vyrezané zo žuly.

Nie, Harry bol zhnusený z ... akékoľvek do pekla bolo meno Snapovho otca.

Tentoraz mal minimálne dosť rozumu, aby tú otázku nepoložil nahlas.

Harry vydýchol nosom, snažil sa prísť na to, čo teraz povedať.

"Hm, a čo...  tak si dať čaj alebo... trochu vína či..."

"Nie."

Pretože to musela byť pravda, Harry toho nechal, trochu sa strhol z toho, ako to jediné slovo zaškrípalo.

Chvíľu v miestnosti nebol žiaden zvuk okrem praskania zhasínajúcich uhlíkov v kozube. Potom Snape vyslovil tri nevrlé slová. "Polož svoje otázky."

"Nie, myslím, že ti len budem robiť spoločnosť, až kým..."

"Polož svoje otázky!"

Harry prehltol. Už to viacej nechcel, ale tiež nechcel byť neúctivým synom. Snape si to nezaslúžil. Dokonca ani za jeho chyby. Nie keď urobil maximum, aby ich napravil... keď si myslel, že to je to, čo Harry potrebuje.

Hoci v tom sa mýlil. Harry nemal skutočné spomienky na akýkoľvek rozhovor v slizolinskej šatni. Dokonca ani teraz.

"Hm..." Na sekundu si vôbec nedokázal spomenúť, na čo sa chcel spýtať. Čo bolo také dôležité, že žiadal, aby jeho otec vzal Veritasérum, panenka skákavá? Potom ho to napadlo a cítil sa desať ráz horšie. Pri pohľade späť problém, ktorý ho dostal do tejto krajnej situácie skrátka vyzeral... triviálny.

"Dospel si k nejakému rešpektu k Jamesovi Potterovi?"

"Áno," bez zaváhania odpovedal Snape, hoci sa stále nepozeral na Harryho. "Dospel. Keď sme spolu pracovali v Ráde, uvedomil som si, že dospel. Už nebol tým istým arogantným, bezstarostným tyranom, ktorého som poznal. Tie vlastnosti stále zostali jeho súčasťou, ale potlačil ich, vyjadroval svoje nedostatky skôr cez žartíky než cez skutočnú zlobu."

Keď sa Snapove pery akokoľvek máličko skrútili, Harry si pomyslel, že pozná dôvod. "Vyskúšal niektoré na tebe?" Do mysle mu naskočil obraz, ten, ktorý ho nútil jednu svojmu otcovi streliť. Svojmu... svojmu vlastne druhému otcovi. "James ťa zase neotočil hore nohami, že nie?"

"To nie." Snape pokrútil hlavou. "Preferoval slabomyseľné kúsky ako vedro s vodou nad dverami. Prevažne neškodné a znegované jednoduchým sušiacim kúzlom."

"To mi stačí."

"Nie, to nestačí!" vybuchol Snape. "Prinútim ťa poznať akúkoľvek pravdu hľadáš! Polož svoje otázky!"

"Ale to bolo všetko, čo som chcel vedieť..."

"Máš ďalšie!"

"Nemám!"

Vtedy sa na neho Snape pozrel, jeden rýchly pohľad, ktorý sprevádza úškrnom jeho vykrútených pier. "Tak si si spomenul na chýbajúce mesiace? Spýtaj sa ešte niečo!"

Harry zvraštil čelo. "Tak aby si mohol zaplniť všetky medzery, myslíš?"

"Nie," odvetil Snape, znel ako keby prevrátil očami. "Tak aby si mohol prekonať akékoľvek váhanie kvôli tomu, že si musíš spomenúť! Myslel som si, že keď sa dozvieš o roli, ktorú som zohral v smrti tvojich rodičov... určite musí existovať ešte niečo iné, čo musíš vedieť a pretože pochybujem, že sa ešte niekedy znova podrobím..." Vtedy jeho hlas takmer zamrel, nebol viac než chrapľavý šepot. "Spýtaj sa, Harry. Na čokoľvek čo potrebuješ."

Harry si nemyslel, že niečo existovalo, nie naozaj. Nie v tom význame ako myslel Snape.

Tiež si nemyslel, že by bol dobrý nápad odmietnuť, takže pátral v mysli po niečom, na čo by sa spýtal. Po ničom triviálnom. To by Snape neocenil.

Keď ho to napadlo, bolo to ako zámka, ktorá roky čakala na kľúč.

"Prečo si bol ku mne taký hrozný, Severus? V ten prvý deň a potom každú hodinu, celé roky a roky? Viem, že si za to všetko ospravedlnil a... ja som tvoje ospravedlnenie prijal, naozaj prijal. Ale nerozumiem! Ak si už viacej necítil k Jamesovi Potterovi nenávisť, potom..."

"Nenávidel som ho," monotónne odpovedal Snape. "Nenávidel som. Nenávidel som ho viac než som ho nenávidel, keď bol nažive."

Harry zažmurkal. "Ale práve si povedal, že to tak nebolo!"

"Skutočne tomu tak nebolo, nie keď sme pracovali spoločne v Ráde. Ale potom, po tom, čo zomrel a Lily s ním..." Snape si vzdychol, zaklonil hlavu a oprel si o operadlo, zatvoril oči. "Teraz sám sebe rozumiem viac než vtedy, Harry. Keď boli mŕtvi, oboch som ich nenávidel. Začal som sa zaoberať len Jamesovými zlými vlastnosťami - a môžeš mi veriť, že ich bolo veľa, hlavne keď bol mladší. Bol všetkým, čo som ti povedal. Domýšľavý, rozmaznaný, arogantný. Navrával som si, že sa zmenil menej, než som si myslel, že skôr či neskôr by sa jeho zlá povaha opätovne potvrdila. Keď sa pozriem späť, chápem, čo som robil."

"A to bolo?"

Snapove nosné dierky sa rozšírili, keď otvoril oči a zadíval sa na Harryho. "Snažil som sa, aby si zaslúžil svoju smrť, samozrejme. Pretože potom by bola moja vina menšia."

"Ale ty si nemal na výber!" vykríkol Harry. "Ten chameleón... Voldemort by sa o tom proroctve aj tak dozvedel!"

"K mojej voľbe došlo o mesiace skôr, keď som začal variť jeho diabolské elixíry," vydýchol Snape. "To že chameleón existoval, bola moja práca. Ja... ja som sa dokázal preniesť cez to, čo som urobil svojmu otcovi len tým, že som si navravel, že to bol hrozný človek, ktorý si zaslúžil zomrieť. Smrť v zastúpení, a urobil som to znova, ale dovtedy sa už ten vzor vžil. James Potter si musel zaslúžiť svoju smrť a ja som si to v hlave tak zariadil. A keď si prišiel..." Snape odhalil zuby a odmlčal sa.

"Keď som prišiel, Severus?" jemne ho povzbudil Harry. Neušla mu tá časť, o tom že Snape urobil niečo svojmu otcovi, ale súvislosti to dostatočne vyjasnili, nie? Snape ho musel zabiť.

Harry sa na to nechystal opýtať. Nie teraz a nie nikdy. Želal si, aby túto tému nikdy nenačal. "Čo sa stalo, keď som prišiel?"

"Bol si jeho živým obrazom," zašepkal Snape. "Tak veľmi si mu bol podobný a predsa si mal Lilyne oči. Obaja vstali z hrobu ako jeden, vyšli, aby ma odsúdili. Ale do toho času už bolo pre mňa také jednoduché odvrátiť svoju vinu. Napokon, už som to robil roky. Keď som ťa uvidel, len som musel povolať svoj vlastný obraz Jamesa, keď bol medzi týmito stenami. Tyrana, ktorý si zaslúžil každý kúsok utrpenia, ktoré som mu mohol naložiť. Až na to že on tu už viacej nebol."

"Ale bol som tu ja."

"Áno," jednoducho povedal Snape. "Snažil som sa mu ublížiť cez teba, pretože inak by som možno videl teba a začal si pripomínať iného Jamesa. A roky som strávil tým, že som ho popieral, takže som mohol ignorovať..." Snape si odkašľal. "Zabiť zlého človeka je dostatočne ťažké, Harry. Ale zabiť dobrého? To je... takmer neznesiteľné."

Tak veľa teraz dávalo zmysel. Nielen Snapov postoj, keď Harry prišiel, ale tiež rozsah jeho slovných útokov. Tá vyložená zlomyseľnosť jeho poznámok. Všetko to malo menej spoločné s Harrym a Jamesom než so Snapovým vlastným stavom mysle.

"Ty si ho nezabil," povedal v nádeji, že jeho pokojný hlas prenikne tam, kam výkriky neprenikli. "Nezabil si ho, Severus. Keď si pripravil ten elixír, nevedel si, k čomu to bude viesť."

Pokrivený úsmev nadvihol kútik Snapových úst dohora. "Tak pravdivé, a predsa tak veľmi bezvýznamné. Pretože keď si jednej noci šiel na ministerstvo, aby si zachránil svojho krstného otca, ani ty si nevedel, k čomu to povedie, že?"

"To je iné," okamžite povedal Harry, keď trochu cúvol. "Mal som si lepšie premyslieť..."

"Či variť elixíry pre šialenca?" Snapov úsmev sa ešte väčšmi vykrivil. "Ani nemôžem tvrdiť, že som to urobil pre dobrú vec, Harry. Nebolo to súčasťou môjho utajenia, v tom čase ešte nie. Bol som smrťožrútom skrz naskrz, keď som posypal blenom čiernym nálev vŕbovej kôry v nádeji, že dosiahnem pre svojho pána nemožné."

"To stále nie je to isté..."

"Určite to nie je to isté. Ochotne som varil elixíry, o ktorých som vedel, že sa dajú použiť na hrozné účely, kým teba zaujímala len pomoc niekomu, kto ti bol veľmi drahý."

Harry otvoril ústa, ale zatvoril ich bez toho, aby niečo povedal. Chápal, o čo sa Snape snaží, dokonca to oceňoval, ale... bolo to iné, to, čo sa stalo na ministerstve. "Bol som... bol som hlúpy," nakoniec povedal. "Hermiona mi dokonca povedala, že je to pasca!"

"Bol si mladý," nežne odvetil Snape.

"Rovnako ako ty!" vyštekol nazad Harry. "Nebol si oveľa starší než ja, že?"

"Dosť starý, aby som vedel, čo je správne, určite..."

"Potom som bol aj ja," povedal Harry a prekrížil si ruky na hrudi.

Ten muž slabo pokrútil hlavou. "Sirius Black ťa neobviňuje, Harry. Toto vieme s absolútnou istotou."

"No, ja tiež pochybujem, že teba obviňuje James! Respektíve by ťa neobviňoval, keby poznal celý príbeh." Harry prehltol. "Severus... Chápem, čo si myslíš o tom elixíre, že si myslíš, že si sa v prvom rade nemal pripojiť, ale... pri tom, ako tvoj otec... bol si v takom hroznom zmätku kvôli veciam, ktorými si prechádzal! Viem, aké to je. A urobil si vážnu chybu, áno. Ale aj to viem, aké je. Musíš sa prestať obviňovať! Urobil si všetko, čo si mohol, aby si tú noc vynahradil!"

Snape naklonil hlavu, veľmi máličko, na znak uznania. "A predsa moja vina pretrváva."

"Aj moja," zavrčal Harry. "To z nás možno robí pár."

"Alebo schopných sa vzájomne vyliečiť."

Harry si vzdychol. Časť z neho namietala dokonca voči predstave, že už viacej nebude cítiť vinu. Ďalšia jeho časť rozpoznala, aké to bolo nerozumné. Zanechalo to v ňom pocit, že chce uvažovať o niečom inom a tiež že už to bolo príliš dlho, čo sa rozprával so Siriusom.

"Kedy si znovu prestal cítiť k Jamesovi nenávisť?" spýtal sa. "Pretože necítiš... teraz to vidím."

"Najprv som sa o teba staral, a potom mi na tebe záležalo..." Snape pokrčil plecami. "Vlastne si to bol ty, kto ma prinútil uznať, čo za človeka dospelý James skutočne bol. Na začiatku nášho vzťahu sme sa o ňom rozprávali. Bez trpkosti."

"Na začiatku?" spýtal sa Harry, s malým úsmevom.

"Relatívny pojem, samozrejme," uznal Snape. "Ale keď sme sa konečne porozprávali, v mojom vnútri to odhrnulo akýsi druh závoja. Začal som čeliť svojej vlastnej vine namiesto toho, aby som dovolil nenávisti k Jamesovi, aby ju pohltila. A neskôr, čím viac som ťa spoznával, tým jasnejšie som videl v tebe dobro, ktoré pochádzalo z tvojho otca."

"A naozaj si nikdy nezvažoval povedať mi o chameleónovi?"

"Ako to, že to stále nedokážeš pochopiť?" spýtal sa Snape, hoci nie drsne. "Nehľadiac na všetky dôvody, ktoré som predtým vymenoval, nemohol som povedať pravdu o tom, prečo tvoji rodičia zomreli. Urobiť tak by znamenalo plné uznanie všetkého, čoho popieraním som strávil celé roky. Dá sa len málo čudovať, že som bol taký znalý v nachádzaní dôvodov, prečo by som nemal otvoriť túto tému."

"Ale povedal si mi o tom, keď si si myslel, že je to to, čo drží moju pamäť v zajatí."

Snape naklonil hlavu. "Moje vlastné dôvody pre mlčanie sa zdali úbohé, ak ti to samotné mlčanie ubližovalo takýmto spôsobom."

Harry v duchu prikývol. Potom prikývol fyzicky, hoci to taktiež nemusel urobiť, pretože mal citlivý len krk. Dajako to bolo skutočne neuspokojivé. "Stále si myslím, že si mal... áno. V poriadku."

Snape ho prebodol pohľadom. "Áno?"

"Musí byť," odvetil Harry, trochu pokrčil plecami.

"A vôbec na nič si si nespomenul?"

Harry prehltol. "Ehm... nie. Na nič z predtým. Hoci si spomínam na niečo odvtedy. Vyčistili sme ovzdušie ohľadne snapovského pohára na rímse..." podotkol Harry. "Spýtal som sa ťa, či je tam ešte niečo, čo by som mal vedieť a ty si pokrútil hlavou. Čo na mňa pôsobí ako... pochop, tak dajako rozumiem, ale je to na teba trochu moc, keď mi znova klameš hneď potom, čo sme si vyjasnili tvoje klamstvo o tom, kedy si dostal ten pohár."

"Neklamal som."

"A teraz to robíš znova!" vykríkol Harry, trochu divoko mávajúc rukami. "Práve teraz, presne ako predtým!"

"Nie." Snape sa naklonil dopredu. "Počúvaj. Prosím."

To posledné slovo prinútilo Harryho, aby spustil ruky. Nebol si istý, koľkokrát ho počul Snapa povedať, ale často to nebolo.

"Neodpovedal som na tvoju otázku."

"Ešte raz?"

"Neodpovedal som. Spýtal si sa, či existuje ešte niečo, čo by si mal vedieť a samozrejme existovalo. Pokrútil som hlavou, ale nie aby som povedal nie. Či skôr, bol to môj spôsob, ako priznať, že nedokážem zniesť prehovoriť, nie o tomto." Snapov pohľad ho prebodol. "A tiež som bol v tom čase stále presvedčený, že povedať ti príliš veľa by tvoju pamäť uzamklo navždy, nadobro... ako doktorka Milá povedala. Čo... čo môže byť teraz ten prípad, ako sa domnievam," dokončil šeptom.

"Ale bol si presvedčený?" naliehal Harry. "Pretože teraz sa mi zdá, že to omieľanie doktorkinej rady bolo pre teba spôsobom, ako si povedať, že mi nemusíš povedať o chameleónovi."

"Bol som presvedčený."

"Pretože si chcel byť."

Snape na neho len upieral oči.

"Už žiadne lži medzi nami, Severus," vravel Harry, keď mu pohľad opätoval. "Prosím."

Možno to slovo znamenalo aj pre Snapa niečo významné, pretože sa zdalo, že sa trochu zhúžval, keď sa na stoličke predklonil. "Pretože som chcel byť," priznal, hlas drsný, keď sa odvrátil.

"Nemyslel som si, že to je kvôli tomu, že si pamäťový expert," odvetil Harry a trochu sa usmial, aby odľahčil situáciu.

"Avšak vážne v tejto veci rešpektujem názor tvojej terapeutky. To nebola lož."

"Viem. Vážne si znepokojený, že mala pravdu? Pretože zopár vecí, na ktoré som si spomenul, mi naskočili do hlavy, hneď ako mi Draco poskytol nejaký kontext, veď vieš."

"Ako dlho je tomu, čo si si naposledy spomenul na niečo nové?"

"Nie dlho," riekol Harry, snažil sa znieť, ako keby tomu veril, keď sa zdalo, že je to celá večnosť. "Naposledy pred Vianocami."

"Ale myslím, že predtým si si spomínal na nové veci pomerne často."

"Povedal som to?"

"Tvoj brat to povedal."

Harry si zahryzol do pery. "Áno, myslím, že on by to spomenul. Vy... hm, vy dvaja sa o mne rozprávate veľa, však? Keď nie som nablízku?"

"Kedysi si sa sťažoval o opaku," povedal Snape s výrazom... ako keby tá spomienka patrila k milým. "Povedal si, že naše vlastné rozhovory sa vždy stočia na rozhovory o Dracovi."

"Ach." Harry nevedel, čo na to povedať. V skutočnosti, z celého rozhovoru mal pocit... nevedel aký. Možno to bolo stresom z večera. Najprv Luna a potom všetky tie novinky o... Luna!

"Môžeme znova skontrolovať Flitwicka? Prosím?"

Snape ostro prikývol a postavil sa, aby nabral štipku letaxového prášku.

Harry zadržal dych.

"Žiadne správy," povedal Snape, keď sa postavil.

"Vôbec žiadne správy?"

"Nie."

"Nemal žiadne informácie?"

Snape sa na neho úkosom pozrel. "Nie."

"Nič?" zúfalo sa spýtal Harry.

"Len otázka ohľadne môjho trochu 'pochabého' správania," sucho odvetil Snape.

"Ach."

"Najpravdepodobnejšie len mešká," dodal chlácholivo. "Mám podozrenie, že pátra po tibetských nosokvetých praroklinkáčoch."

"Také dačo existuje?"

"Nie. Preto to meškanie."

Harry sa pokúsil usmiať. "Áno. Ja len... áno."

"Ponúkol by som ti niečo na úzkosť, ale nebolo by to múdre na dôvažok k dryjáku z Lillehammeru." Snape sa odmlčal. "Dáš mi vedieť, ak sa ti ráno vráti bolenie hlavy?"

Správne. Po šiestich hodinách spánku.

"Nemyslím si, že zaspím, ale áno, dám ti vedieť. No... tak teda dobrú noc."

"Nechcel som naznačiť, že musíš odísť. Vlastne ak by si rád zostal tu, kým budeme čakať na nejaké správy, tvoja izba je ti samozrejme k dispozícii. Možno by sme si mohli zahrať čarodejnícke scrabble, kým sa nebudeš cítiť viacej unavený..."

"Nie, to je v poriadku," rýchlo povedal Harry. Chalúpka v Devone bola v pohode, ale spať tu v jeho izbe bolo trochu... nebol si istý. Len skrátka vedel, že predstava, ako sa Draco a Snape o ňom rozprávajú... nevedel, čo si o tom myslieť. "Mal by som ísť."

Zdalo sa, že sa Snapov výraz uzavrel sám do seba. "Samozrejme, okamžite ťa kontaktujem, ak sa niečo dozviem o slečne Lovegoodovej."

"Vďaka." Harry chcel povedať viac, ale ten pocit ho znova zaplavil. Ten, ktorému nerozumel. "Ja... no, potom by som radšej mal ísť."

"Dobrú noc."

Harry raz prikývol a takmer vybehol z dverí, bol taký vynervovaný.

A najhoršie na tom bolo, že nechápal, prečo by mal byť.

---------------------------------------------------

Harry konečne zaspal, ale len preto, že sa ho okolo tretej ráno zmocnila úplná vyčerpanosť. Keď sa prebudil, hlava ho nebolela, ale na druhej strane si nemyslel, že spal šesť hodín, ako predpísal Snape.

Luna nebola na raňajkách pri bystrohlavskom stole a keď tam Harry prešiel, aby zistil, či o nej niekto niečo nepočul, skončil nakoniec tým, že ho zahnala do kúta Orla Quirkeová, ktorá žmurkala častejšie než kedy predtým. Chcela vedieť, čo Harry dostal na Vianoce. A potom chcela vedieť, aká je jeho obľúbená farba. Keď povedala, že by si mohla premeniť oči na takú farbu, Harry odtiaľ rýchlo zdrhol.

Nakoniec ho počas Obrany spárovali s Dracom, ale nedokázal sa kvôli starostiam o Lunu sústrediť.

"Viem, že som kedysi fantazíroval, že ti nakopem zadok," povedal Draco, keď vystrel ruku, aby pomohol Harrymu vstať, "ale radšej by som ťa nemal byť schopný poslať v dueli k zemi, keď sme na tej istej strane."

"Luna je nezvestná," stroho odvetil Harry. "Nebola v Exprese s ostatnými a ani nebola na raňajkách."

"To preto si meškal na vyučovanie?"

Harry prikývol. "Zastavil som sa na skok v Bystrohlave, len aby som to skontroloval, ale siedmaci, ktorí nemali hodinu..." Harry zaťal päste. "Ani si nevšimli, že chýba, kým som im to nepovedal."

"A teraz nedokážeš zablokovať kliatbu, aby si si zachránil život."

"No tak, ešte si rob srandu!"

"Nerobím," odsekol Draco. "Zažil som to."

"Ach, ty myslíš..."

"Áno. Nechýbala v tom istom zmysle, ale jednako som nedokázal myslieť na nič iné."

Potom sa Harry snažil viac sústrediť na kúzla, ale veľmi sa to nezlepšilo.

"Potrebuješ oveľa väčšie rozptýlenie než súboj," zľahka prehlásil Draco, keď sa balili, aby zamierili na Kúzla. "Prečo sa dnes nenaobeduješ so Slizolinom?"

"To si nemyslím."

"Kedysi si s nami pomerne často jedával," prehováral ho Draco. "Ale no tak, Harry. Viem, že si nedokážeš poriadne spomenúť, ale aj my sme boli tvoja fakulta. Dokonca si z času na čas spával v Slizoline."

"To bolo vtedy a teraz je teraz."

"S.E.Hinten."

"Čože?"

"To je román. Je na zozname alternatívneho čítania na Štúdia muklov."

Ach. Harry o ňom vôbec nepočul. "Nemám žiaden dôvod spať v Slizoline. Ak ti to neprekáža, chcem sa dostať na Kúzla, aby som sa mohol porozprávať s Flitwickom."

Draco ukročil nabok s posmešným zamávaním.

Harry to ignoroval, aby sa prehnal okolo neho.

 ---------------------------------------------------

"Bez šťastia, há?" spýtal sa Ron toho večera pri večeri.

Harry pokrútil hlavou a mačkal vidličkou už rozpučené hrášky.

"Bude mať šťastie, ak dostane T z eseja na Kúzlach," dodala Hermiona. "Vážne, Harry, odovzdať pergamen pokrytý čmáranicami!"

"... vedel som, že som ti to nemal povedať," mrmlal Harry. "Napísal som aj nejaké slová. Nezačínaj znova."

Hermiona stisla pery a vyzerala, že už niečo ostré povie, ale práve vtedy Harry vyskočil z lavice. "Luna!"

Následne si nikdy nebol istý, ako sa dostal k dverám do Veľkej siene. Keby nebolo ochrán, mal by podozrenie, že sa nevedomky premiestnil. Jediné, čo vedel bolo, že jednu sekundu na ňu zízal z diaľky, ktorá mu pripadala nekonečná a v druhú ju točil v náručí a bozkával, ako keby nebolo žiadne zajtra. Ani nepočul obdivné zahvízdania či piskot, až kým ho fyzická potreba neprinútila sa nadýchnuť.

"Ahoj, Harry," veselo povedala Luna, nadvihla sa na špičkách, aby ho pobozkala na líce. "Aké si mal Vianoce?"

"Osamelé." Harry ju znova pevne objal, piskot zoslabol v pozadí. "Chýbala sa mi."

"Aj ty si mi chýbal." Tentoraz Lunin božtek pristál na uchu.

"Prečo tak meškáš?"

Luna sa od neho trochu odtiahla, hlas mala dokonca rytmickejší ako obvykle. "Meškám?"

"Zmeškala si celý deň vyučovania a ja som bol chorý starosťami!"

"Mala by som o tom otcovi okamžite poslať sovu, aby mohol zmeniť titulok..."

"Nebuď protivná!"

Luna zažmurkala. "No, Harry, ak je muklovská dátumová hranica naozaj porušená, vážne si myslím, že by o tom ľudia mali vedieť. Vieš, že sme úmyselne prešli dlhú cestu opačne po tom, čo sme sa stratili pri love Šerpasov, ale zjavne to nezafungovalo."

Harrymu trvalo chvíľu, aby to sledoval. Keď mu to došlo, rozhodol sa, že jej zmätok je presne ako ona: rozkošný. "Dátumová hranica nefunguje ako obracač času."

"Nie?"

"Nie." Harry sa usmial. "Nie si hladná?" Keď pokrútila hlavou, potiahol ju za ruku. "Tak poďme. Poďme si nájsť miesto, kde sa môžeme porozprávať."

Až na to, že rozprávanie vôbec nemal na mysli.

---------------------------------------------------

"Hmm," povedala Luna, keď si ponaťahovala krk. "Pekné."
Pokiaľ šlo o Harryho, bolo to takmer príliš pekné. Keby bolo po jeho, bol by ju bozkával celú dlhú noc.

Nanešťastie, keby sa vôbec nevrátil do chrabromilskej veže, Ron by určite kládol otázky. Pchá. Ako poznal Rona, určite by ich kládol ešte aj v trápnom čase a začali by sa šíriť reči a dokonca Draco by na neho medzi hodinami žmurkal...

Počkať. Počkať. Harryho myšlienky vírili tak rýchlo, že ledva dokázal zachytiť tú, ktorá práve preplávala okolo.

Draco... Draco.

Ach, bolo to príliš dokonalé. V skutočnosti ušité na mieru.

Ale... mohlo to vážne vyjsť? Napokon, v tomto nebol sám.

"Luna," zašepkal do jej krku, ku ktorého sa pritúlil skôr, než pokračoval. "Predpokladajme, že v tomto útulnom zákutí zostaneme celú noc. Možno trochu pospíme, zababušíme sa tu. Povedal by niekto v Bystrohlave niečo?"

Luna vkĺzla rukou pod Harryho plášť, prstami prešla nahor po rukáve, ktorý mu zakrýval rameno. "Viem si to predstaviť. Pravdepodobne dobré ráno, keď pôjdem na raňajky, alebo možno len ahoj..."

Harry sa striasol, prial si, aby dokázal zmiznúť svoj rukáv. "Áno, samozrejme. Myslel som, či by ti nerobili problémy, keby si nešla do svojej postele?"

Luna sa zachichotala. "Ach, Harry. Nevieš, že som veľakrát v noci preč? Kedy inokedy si myslíš, že mám čas nájsť svoje topánky?"

Harry sa trhane nadýchol, takmer mu zovrelo očakávaním hruď. "Takže by nemali starosti."

"Ani by si to asi nevšimli," veselo povedala Luna. "Mám nám vyčarovať nejaké vankúše?"

"Dnes v noci nie," odvetil Harry, keď ju stočil v náručí, aby ju znova pobozkal na ústa. Hmmm. Vôbec to nebolo ako bozkávať Čcho a nielen preto, že dokázal myslieť na lepší popis než "vlhké". Z Čcho nemal pocit, že stojí uprostred slnečného lúča, vychutnáva si teplo a svetlo, ktoré môže pochádzať len zo skutočnej dobroty. Čcho vôbec nebola nádherná zvnútra.

Ale Luna... len z myslenia na ňu mal Harry pocit, že mu takmer roztrhne srdce.

"Môžeme tu zostať celú noc inokedy," zašepkal, keď sa k nej znova pritúlil. "Sľubujem."

"Beriem ťa za slovo." Použila voľnú ruku, aby pohladila Harryho po líci. "Aby si vedel, bol si hlúpy, keď si si robil starosti. Náštipničkovia ti mohli povedať, kde som."

"Neviem ako ich nájsť. Alebo ako sa s nimi rozprávať, nespomínaš si?"

"Musím ti to ukázať."

"V tom ťa ja beriem za slovo," riekol Harry. Potom sa od nej neochotne odmotal a pomohol jej pozapínať to, čo sa rozoplo. Zachichotala sa a pozapínala ho za použitia prútika, z čoho sa Harry trochu smutne usmial.

Odprevadil ju k Bystrohlavu, tak ako by gentleman mal a potom sa vydal nazad do veže, hlavu mal plnú plánov, plánov a ďalších plánov.

---------------------------------------------------

Chvíľku to trvalo, než mohol svoje plány uviesť do činnosti, pretože pri prvých pár pokusov najesť sa s Dracom sa mu dostalo zazerania, že prerušuje sedenie nad stratégiou metlobalového tímu. Keď sa to stalo tretíkrát, prišlo jeho smerom dokonca bodavé kúzlo, čo bolo fakt smiešne. So štítmi, ktoré tá paranoidná banda použila, nebolo pochýb o tom, že by Harry mohol niečo počuť. A túto sobotu slizolinčania dokonca nehrali ani voči Chrabromilu! To si teraz mysleli, že špicľuje pre Bystrohlav?

Možno mysleli, vzhľadom na to, aké množstvo času trávil tieto dni s Lunou.

Keď odchádzal, Draco ho zastavil pred Veľkou sieňou.
"Tamto ma mrzí," povedal, jeho tón naznačoval, že mu to vôbec nebolo veľmi ľúto. "Potreboval si niečo?"

Harry sa rozhodol, že by bolo chybou vyzerať príliš nedočkavo. Nechcel poskytnúť Dracovi nejaký dôvod, aby podozrieval Harryho náhlu zmenu názoru. "O nič nešlo."

Draco zdvihol ruku, aby ho zastavil. "Ty si sa nepokúsil so mnou hovoriť pri večeri len tak bezdôvodne."

"Nezáleží na tom."

Vyslúžil si za to trochu posmešný pohľad. "Samozrejme, že záleží, ty blbec. Myslel som si, že práve pri metlobale zo všetkých vecí budeš chápavý. Ale pretože sme bratia, tak sa skrátka nad tebou zľutujem a poviem ti, ako na to, dobre? Galiano."

Harry vyvalil oči. Spomenul si na tie vysoké fľaštičky, čo zazrel v Snapovej skrinke na liehoviny v čase, keď šiel dole a našiel mužove obydlie prázdne, ale nedochádzalo mu spojenie.

"Ale absolútne žiadne čokoládové kotlíky."

"Možno potrebuješ navštíviť Maršu," pochybovačne povedal Harry. "Nie som si istý, či bľaboceš alebo fantazíruješ."

"Dobre teda," hneval sa Draco. "Zožeň mu šampón, ako sme kedysi žartovali a uvidíme, ako dobre to pôjde. Hoci rozhodne jeho vlasy v týchto dňoch vyzerajú lepšie, takže hádam, že na smiech budeš ty."

Zožeň mu šampón?

"Ty hovoríš o Snapovi?"

"Hovorím o otcovi, áno. Prečo, o čom si hovoril ty?"

Harry si nemohol želať lepší úvod, ale nechcel po ňom skočiť ako besný pes, takže stlmil hlas, ako keby bol neistý. Čo samozrejme vôbec nebol. "Hm... no, pochop, premýšľal som..."

"Po prvý raz."

"Čuš."

Draco viditeľne zmĺkol, mávol na Harryho, aby pokračoval.

"Tak ma napadlo, že si možno mal pravdu, to je všetko. Možno. No, napadlo mi, že by som to skúsil, tak či tak a zistil, ako to pôjde. Najesť sa so slizolinčanmi, myslím."

Draco nadvihol obočie. "Vážne?"

"Nie, len som si kvôli svojmu zdraviu ku vám zaskočil po tri večere v rade!" Harry si pošúchal líce, kde ho zasiahlo bodacie kúzlo. "Hoci mi to veľmi neprospelo."

"To je desaťkrát lepšie než galiano," pochvalne povedal Draco. "Nenapadá ma nič, čo by sa Severusovi na jeho narodeniny viacej páčilo."

Harry sa zamračil. "Narodeniny? Ehm... kedy..."

"Zajtra." V Dracových očiach sa prebudilo poznanie. "Ach. Ty si fakt nevedel. Nechcel si radu ohľadne niečoho pekného pre neho?"

"Nie, len som myslel, že by som mal... vieš, trochu viacej akceptovať... ehm, bizarný fakt, že som podľa všetkého naozaj v Slizoline..."

"S rizikom, že budem znieť ako bifľomorčan, ti musím povedať, že to je asi stokrát lepšie než fľaša Galiana. Nútiť sa do toho kvôli nemu je jedna vec, ale..." Draco pokrútil hlavou. "Dobre teda, je mi fakt ľúto, že si rušil stretnutie tímu. Všetko je trochu napäté, veď vieš, keďže sa blíži zápas s Bystrohlavom. Obávam sa, že zvyšok hráčov je stále zdesených, že som odpískal hru, keď si zletel dolu. Nevadí, že Snape by nás všetkých preklial, keby som dal prednosť bodom pred svojím bratom."

Draco sa na neho hodnotiaco pozrel. "Tak zajtra, dobre? Pri raňajkách? Vtedy sa tím nikdy nestretá, pretože vyššie ročníky chodia neskoro, keď nemajú ráno vyučovanie. Čo myslíš?"

Harry ráno hltal jedlo, aby stihol vyskočiť hore k Bystrohlavu a odprevadiť Lunu na akúkoľvek hodinu, na ktorú mala chuť sa toho dňa zatúlať. Nechcel sa toho vzdať, ani prísť o úsmev, ktorý mu venovala, keď nechal knihy vznášať sa za nimi. Ale toto si mohol nechať na horšie časy. Vyplatí sa to.

"Áno. Nedovoľ, aby ma zabili, to jediné žiadam."

"Nebuď blbý. Snape by ich zabil."

Asi by zabil. Tá predstava Harryho trochu v duchu zahriala, hoci si bol istý, že by nemala, pretože kvôli tomu vyzeral trochu krvilačne. "Kvôli bodaciemu kúzlu nič neurobil."

"Nemyslí si, že chceš, aby kvôli tebe zvádzal takéto triviálne bitky."

Už zase. "Vy dvaja ste sa o mne rozprávali," povedal Harry a niečo v jeho vnútri sa nepríjemne zamrvilo. "Vy... vy to robievate často, že?"

"Očakávaš, že nie?"

Harry trochu prehltol, ten krútiaci sa pocit sa ešte zhoršil. "Ako to mám vedieť?"

"Harry," povedal Draco, čakal kým vzhliadne. Hlas mal veľmi tichý, keď pokračoval. "Sme rodina."

Rodina...

"Musím ísť." Harry sa rýchlo odvrátil. "Ale, hm, áno. Raňajky, myslím. Zajtra."

Dostal sa preč skôr, než Draco mohol povedať niečo, čo by ho zadržalo.

---------------------------------------------------

Dracove slová mu rinčali v hlave úplne celý večer, keď Harry sedel v spoločenskej miestnosti a snažil sa bez veľkého úspechu napísať esej z Kúziel, ktorú bolo treba čoskoro odovzdať.

Rodina...

Bolo zvláštne dokonca o tom takto uvažovať. Vedel, že by nemalo byť. Prijal, že Draco je skutočne jeho brat a už si uvedomil, že Snape ho skutočne adoptoval a tiež, že to bolo z lásky. Nie kvôli vojne. Ale dajako vôbec nepomyslel na to, aký tieto veci vytvárali dohromady obraz.

Veľký obraz.

Rodina.

Harryho trochu striaslo, premýšľal, čo to vypovedalo o ňom, keď ho dokonca to slovo trochu znervózňovalo. Napokon, niežeby mal predtým nejakú rodinu. Vedel o nich všetko.

Alebo možno nevedel a to bol ten problém, a teraz bol uprostred jednej a mal pocit, že ho zhodili z tristometrovej veže a nevedel, kde pristane a...  či vôbec pristanie prežije.

"Harry?"

Harryho sa vytiahol z vlastných myšlienok a pozrel sa ponad stôl na Hermionu.

"Vyzeráš, že ťa niečo trápi."

"Áno," nezreteľne povedal. "Ja len... Draco povedal niečo o tom, že som... " Harrymu netrvalo dlho rozhodnúť sa, že potrebuje nejaký názor zvonka. "Nevadí. Si jedináčik, takže to asi aj tak nedokážeš... vysvetliť."

"Ale ja môžem," povedal tvrdým hlasom Ron, keď sa zvalil do kresla vedľa Harryho. "Bol to teda Draco, kto na teba vrhol do bodavé kúzlo? A určite áno, je to poriadne dobrý brat, ale to neznamená, že tiež nemôže byť osinou v zadku."

"On ma nepreklial."

"Čo potom urobil?"

Harry odhodil brko na stôl. "On a Snape sa o mne rozprávajú, keď tam nie som."

"Ach, áno. To je klasika," povedal Ron. "Keby som mal galeón za každý raz, kedy Fred, George, Charlie alebo Bil kecajú s mamkou či tatkom o mne... Na druhej strane, kiež by tu bol Percy, aby to robil, že?"

"Áno," zastrene povedal Harry. Ten slizký pocit, keď si predstavil, že sa Snape a Draco o ňom rozprávajú, sa zmenil na niečo podobné zúfalstvu, keď si zrazu predstavil, že by jedného z nich nebolo a tieto rozhovory by naveky umĺkli. "Draco povedal..." Odkašľal si, než zvládol pokračovať. "Draco povedal, že sme rodina."

"To mi znie ako skutočná rodina," povedal Ron, trochu sa usmial. "Rovno ku klebetám."

"Nemáš s tou predstavou problém? Snape a Draco a ... ja?"

"Pchá. Tým všetkým som prešiel minulý rok. Hovoril som tunák Hermione, že Snape ti poskytuje to, čo potrebuješ a že bola od nás chyba chcieť ťa o to pripraviť len preto, že sa to týkalo jeho." Ron sa prestal usmievať. "Prečo vyzeráš taký šokovaný? Hovoril som ti odvtedy, čo si sa prebral v nemocničnej izbe, že s tým nemám vôbec žiaden problém."

"To nie je tým," zašepkal Harry, v jeho mysli sa mu kúsky spájali dokopy, až kým nevytvorili neporušený celok, ktorý sa zdal načiahnuť k jeho srdcu a poťahať zaň. "Je to len...pripadám si tak hlúpo. Nevedel som. Myslel som si... Neviem, čo som si myslel. Že to nebolo v skutočnosti reálne, aj keby to bola pravda. Alebo že by som mohol Draca od zvyšku toho oddeliť a byť so Severusom len kamarát. Ale... nemôžem, skutočne nie."

"Harry?" vložila sa Hermiona.

Usmial sa, cítil sa slobodnejšie než celé mesiace, počas ktorých sa cítil aj trochu neisto. Stále to bolo ako sa vrhnúť z veže, ale teraz sa skôr vznášal, ako sa rútil k zemi. Možno preto, že konečne pochopil.

"Mám rodinu," povedal užasnutým hlasom. "Rodinu. Tak dajako som to tušil, ale nie takto. Myslím... Som naozaj jeho syn."

"Trvalo ti to poriadne dlho!"

"Ach, Ron," riekla Hermiona.

Ron štuchol Harryho zľahka do pleca. "Len nezačni byť tiež slizolinčanom, há?"

"Hm, zajtra s nimi raňajkujem."

Ron si vzdychol, ale Harry videl, že to bolo minimálne z polovice predstierané. "Áno, v poriadku."

"Ale Severus!" zhíkol Harry. "Zajtra má narodeniny a ja som to len teraz zistil a nemám mu čo dať. A nie som si istý, či fakt potrebuje ďalšie Galiano a... ach, bože. Ak mu nič nedám, bude si myslieť, že mi na ňom nezáleží... a mne záleží, ale mal som na to myslieť skôr. Myslím, čo sa so mnou deje? Musel mať skôr či neskôr narodeniny!"

"Upokoj sa, Harry," povedala Hermiona, keď sa načiahla, aby ho poťapkala po ruke. "Som si istá, že Snape nie je tak zaťažený na darčeky. Len mu povedz, že ti... na ňom záleží, to bude pre neho znamenať celý svet."

"Nie po tom, čo som ho prinútil vypiť Veritasérum..."

"Ty si ho prinútil... ach, Harry!"

Zaslúžil si každý kúštik jej sklamania.

Až do posledného kúsku.

A Snape si zaslúžil lepšie, s čím začne práve teraz. Čo znamenalo darček na narodeniny. Poriadne dobrý darček.

"Ja som taký hrozný v darčekoch," zastonal Harry. "Totálna sračka. Minulé Vianoce som mu dal kľúč od trezoru, vedeli ste to? A potom som si ho vypýtal nazad!"

"Ty si mu dal svoj..." Ron vyzeral, ako keby sa dusil.

"Nie peniaze, len kľúč. Ukázal mi list," nešťastne povedal Harry. "Čo budem robiť, Hermiona? Neviem, aké je to byť v nejakej rodine!"

"Minulý rok si si s Dracovým prianím viedol skvele," chlácholila ho Hermiona. "K jeho adopcii. Nechal si ma na vázu urobiť duplikát erbu Snapovej rodiny. Mohli by sme urobiť niečo podobné na narodeniny tvojho otca.

Erb Snapovej rodiny... To by mohlo Severusovi pripomenúť jeho otca. Určite nie odkaz, ktorým by chcel Harry urobiť dojem. Pokrútil hlavou. Dôrazne.

"Tak niečo iné," dumala Hermiona. "Prísady do elixírov? Hm, nie veľmi osobné. Magický artefakt? Na to je ale málo času..."

"Už viem!" vykríkol Harry. Nebol si istý, skade tá myšlienka pochádza, hoci to asi súviselo s tým, že sa Hermiona zmienila o kopírujúcich kúzlach a vďaka tomu ho to napadlo.

"Hermiona... máš nejaký pekný pergamen? Myslím, naozaj pekný. Musíme ho odniesť do knižnice. Hm, musíme sa prekradnúť do knižnice..."

"Čo je v knižnici?" spýtala sa Hermiona, keď sa okamžite vystrela.

"Knihy," povedal Ron.

"Mapy," opravil Harry.

---------------------------------------------------

"Vidíš?" spýtal sa Draco  trochu posmešným hlasom na druhý deň v polovici raňajok. Vrhol kúzlo súkromia skôr, než pokračoval. "Vravel som ti, že ťa nikto nezabije."

"Správne," povedal Harry, roztržitý, pretože sledoval, kedy Snape vstane a opustí hlavný stôl. Nechcel, aby darček doručila počas jedla školská sova. Nezdalo sa to byť vôbec správne.

Harry bol dvojnásobne rád za svoje rozhodnutie, keď na učiteľskom stole pristál nejaký balíček. Snape sa naň poriadne zamračil a niekoľko dlhých minút ho ignoroval, ale keď obal explodoval do série tancujúcich mažoretiek poskakujúcich sem a tam ponad jeho tanier, vzdal sa a balíček otvoril.

"Ak mu dal riaditeľ ďalší čokoládový kotlík, budem musieť niečo povedať," hrozivo zamrmlal Draco.

Ale ukázalo sa, že krabica obsahuje svojráznu kanvicu na čaj.

"Dumbo," s úsmevom prehlásil Harry.

"Presne," zamrmlal Draco a pokrčil plecami, keď sa na neho Harry spýtavo pozrel. "Profesorka Burbageová nám tú knihu čítala, keď sme brali lekciu o muklovských deťoch. Pchá. Som zvedavý, či je fakt od nej. Na Severusa trochu vyumelkované, ak sa mňa pýtaš."

Harry sa zachichotal. "Viac než trochu. Myslím, že nalievaš čaj cez jeho driek. Vidíš to tam?"

"Fúúj."

Pri učiteľskom stole sa Snape mračil na Dumbledora, ktorý ponad svoje okuliare nakúkal na kanvicu, očividne sa bavil.

"Myslím, že je to od nej! Ten tanec na vianočnom bále ju musel inšpirovať." Dracov úškrn sa rozšíril. "Mali by sme to povzbudiť, nemyslíš? Severus dokáže byť skvelý svojím vlastným štýlom a trochu ženskej spoločnosti..."

"Nie," úsečne odvetil Harry.

"Mohlo by mu to prospieť!"

"Len teraz som si zvykol, že mám pri sebe vás dvoch!"

"No, áno, ale nechceš, aby bol Severus osamelý, že nie? Ak sa mňa pýtaš, už bol príliš dlho osamelý po príliš dlhý čas."

Harry odložil vidličku. "Ale teraz má nás."

"Je fajn, že to vieš," srdečne prehlásil Draco, než pokrútil hlavou. "Ale asi potrebuje viac, aby si vedel. Tak ako ty potrebuješ Lunu a ja..." Zdalo sa, že sa Dracov pohľad sústredí na niečo veľmi vzdialené.

Harry počkal, kým sa Draco na neho znova nepozrie. Potom pokrútil hlavou. "Nemyslím si, že práve teraz zvládnem čokoľvek... kohokoľvek iného."

Draco sa zachichotal. "Nenavrhoval som, aby sa oženil, Harry. Ale večer vonku s príjemnou spoločnosťou by bola pre neho milá zmena. A zvyšok môže nastať, keď príde ten správny čas..."

"Odchádza," rýchlo povedal Harry. Nebol si istý, čo znamenalo, že Snape nabral tú čajovú kanvicu pod pazuchu, než odkráčal. "Chcem s ním hovoriť. Nie, ty zostaň tu."

Draco sa znova posadil, jedno obočie nadvihnuté.

Harry to ignoroval a vyrútil sa z Veľkej siene, aby dohonil Snapa.

---------------------------------------------------

Dostihnúť ho nebolo ľahké. V skutočnosti sa takmer zdalo, ako keby sa ten muž pokúšal uniknúť mu, ale to bolo jasne absurdné, takže Harry to zamietol ako paranoju. Jednako už takmer utekal, keď sa snažil zrovnať Snapov rýchly krok, takže zavolal: "Pane!", aby získal mužovu pozornosť.

O sekundu neskôr by si sám nakopal. Pane. Fakt skvelý začiatok.

Ale minimálne ten muž zastavil.

"Severus," dychčal Harry, keď ho dobehol. Obozretne sa vyhol pohľadu na kanvicu, ktorú Snape stále držal za driek. "Chcel som ti zaželať všetko najlepšie k narodeninám."

Snape naklonil hlavu, veľmi málo. "Ďakujem ti, Harry."

Vyzeral... takmer rezervovaný. Ako keby sa celé roky nerozprávali, kým to bolo len pár dní.

Ale dávalo to zmysel, nie?

"Je mi to ľúto," vyblafol Harry. "To s tým, veď vieš. S veritasérom."

"Prijímam tvoje ospravedlnenie."

Tých pár slov bolo formálnych a Harry sa cítil desaťkrát horšie.

"Sedel som dnes ráno so slizolinčanmi..."

"Áno, to som videl." Konečne úsmev začal iskriť v pozadí tých hlbokých, tmavých očí. "Maximálne pozorný darček."

"Nie, to nebol tvoj darček," náhlivo povedal Harry. "Chcem povedať, že som to chcel aj tak. Ja.... ja... ja som len myslel... že je načase."

"Ešte lepšie."

"Ale zohnal som ti darček," dodal Harry. Keď myslel na to, čo to je, bol taký nervózny, že sotva dokázal jasne uvažovať. Možno preto začal bľabotať. "No, myslím, že som ti urobil darček. Až na to, že neurobil, pretože Hermiona bola tá, čo ho urobila. Ale to preto, že jej Duplicato je také dobré. Ale celé to bol môj nápad."

Snape čakal a keď nič viac nepovedal, pohnal ho: "Dúfam, že nemyslíš kanvicu na čaj podobné tejto ohavnosti."

"Nie." Harry by sa zasmial, ale bol príliš nervózny. Snažil sa neprehltnúť, keď siahol do habitu a vytiahol odtiaľ pevne zviazaný zvitok. "Toto je ono."

Snape počkal, až kým Harry neprikývol a potom vrhol kúzlo, ktorým vyrovnal pergamen na list dve stopy dlhý a stopu široký. Dlho naň hľadel, vôbec nič nepovedal, kým sa Harry presúval z nohy na nohu.

"Je to Britské impérium," nakoniec vysvetlil Harry. "Vidíš všetku tú červenú? To sú zeme patriace Británie. Teda v dvadsiatych rokoch."

Muž vzhliadol. "1921, myslím. Ďakujem ti, Harry."

Vtedy to Harry takmer vzdal. Toto bolo príliš ťažké!

Ale Snape sa nevzdal, že nie? Ani raz, dokonca ani vtedy, keď bol Harry k nemu hrozný.

Takže sa to Harry pokúsil vysvetliť.

"Povedal som ti, že byť adoptovaný je, ako keď mala Británia impérium. Že to mohla byť pravda bez toho, aby to bolo reálne, spomínaš si? Ale... teraz je to reálne, Severus. Sme rodina, čo sme hádam boli vždy, ale teraz to viem. Takže... takže ma napadlo, že spravím impérium tiež skutočným, aby... hm, som ti to ukázal." Harry mohol posúdiť z toho tepla pod límcom, že mu musela horieť tvár. Sprostá tvár. "Tak či tak, všetko najlepšie k narodeninám."

Snape znova naklonil hlavu. "Veľmi vítaný darček a ešte vítanejší postoj."

"Myslel som si, že budeš šťastnejší," vytreskol Harry. "Nevysvetlil som to dostatočne? Už viem, že sme rodina, ty a ja a Draco! Mal si... Neviem, toto všetko je pre mňa nové! Ale ty si dokážeš spomenúť, ako toto všetko predtým fungovalo. Nemal by si ma pozvať dole na čaj alebo niečo také?"

"Som skutočne potešený, to ťa uisťujem," povedal Snape, ale stále Harrymu pripadal hrozne vážny. "Nemyslím si, že budem mať na čaj žalúdok celé týždne, minimálne, nie pod dnešnom ráne, ale možno by si mohol zvážiť, či si sa so mnou neposadíš, keď Slizolin nabije Bystrohlav."

Harry nemohol povedať nie, ale cítil sa trochu vinný, keď sa mu uľavilo, že nebude musieť zrušiť rande s Lunou.

"To by som rád," odpovedal a trochu sa usmial. "Aj tak sa chcem pokúsiť lepšie vychádzať so slizolinčanmi."

"Tvoja petite amie  bude pomáhať komentovať zápas, chápem dobre?" Snape švihol po ňom pohľadom. "Inak si viem predstaviť, že by si si prial sedieť s Bystrohlavom."

Pravda, ale to bolo sporné. "Budem sedieť s tebou a spoločne budeme povzbudzovať Draca. Ako rodina."

Snape vyzeral takmer vyplašený tým posledným slovo, čo nútilo Harryho uvažovať, či mu ten muž skutočne uveril. No, čas sa o to postará. A medzitým...

Harry nemohol odolať, aby sa nespýtal. "Tá kanvica. Je od profesorky Burbageovej?"

"Áno. Dosť príšerná, však?"

"Len to nie si... ty," chabo povedal, premýšľal, či sa vôbec chce spýtať zvyšok. "Ehm... myslím, že ťa loví, aby si ju pozval na rande. Pozveš?"

Snape pokrútil hlavou. "Takmer určite nie je môj typ."

"Ach, tak ty máš typ," doberal si Harry.

"Áno," povedal Snape, hoci znova pokrútil hlavou, ako keby sa chcel zbaviť tejto témy. "Ty sa však máš zúčastniť hodiny Obrany."

"Správne." Harry položil ruku na Snapove rameno. "Tak sa zajtra uvidíme na slizolinských tribúnach. Ešte raz všetko najlepšie."

"Určite len to najlepšie," zopakoval Snape, jeho ruka prikryla Harryho na chvíľu, než sa Harry otočil, aby zamieril do triedy.

Poslední komentáře
27.05.2015 11:33:16: Skvělé navigace Tom-Tom
22.12.2012 19:01:36: Táák. Vývoj pozitívnym smerom, osobne myslím, že si spomenie, až keď úplne prijme všetko, čo sa stal...
20.12.2012 17:53:18: Nu, doufala jsem, že si Harry vzpomene. Jsem moc zvědavá, jak to Aspen vyřeší. A kdy! Po těch Deli b...
17.12.2012 02:12:25: Děkuji za další kapitolku. Také mám obavy z toho, jestli Aspen tuhle úžasnou povídku dokončí. Musí t...
 

Výhradným vlastníkom týchto stránok je Chalibda. Administrátorom je v súčasnej dobe Jimmi. Charakter, význam a dôvod existencie týchto stránok určujete VY.